Tretia Pro-téza: Som T. U. R. I. S. T. A.

Počet precestovaných krajín je dnes synonymom zárezov na pažbe.¹ Medzi množstvom cestovateľských tipov, online diskusií a článkov sa nájde aj téma, či vôbec cestovať alebo necestovať do Severnej Kórey. Uvažuje sa o (ne)správnosti či (ne)etickosti cestovania do krajiny a podporovaní jej turistickej atraktívnosti. Performerky a autorky Maja Pelević a Olga Dimitrijević divákov na tento zájazd berú. Svoju cestovateľskú skúsenosť kombinujú s tým, ako podľa nich chce „najizolovanejšiu krajinu sveta“ vidieť „západný turista“.

Inscenácia Sloboda: Najdrahšie kapitalistické slovo je kombináciou historiografickej prednášky, cestovateľského kina, pochybnej predajnej akcie suvenírov či rýchlokurzu klaňania sa lídrom. (Seba)ironický šarm performeriek programovo mätie, v žiadnom momente nie je celkom zrejmé, ktorá z informácií je pravdivá, čo myslia vážne a v ktorej chvíli už iba kŕmia senzáciechtivé publikum.

Prejav performeriek sa pohybuje niekde medzi autenticitou, sarkastickým nadhľadom a domnelou improvizáciou. Faktografiu sprevádza parodická demonštrácia, projekcie bizarných videí sú podkladom pre miniatúrne choreografie. Momentky z organizovanej cesty, ktorej súčasťou je nevyhnutný neustály sprievod (alebo dohľad?), zahŕňajú zastávky patriace k tomu čo aj bez návštevy tejto krajiny z videnia poznáme alebo googlime – Palác slnka Kumsusan, demilitarizovaná zóna, expozícia raketovej techniky, hromadné tance na námestí pri príležitosti národného sviatku, vystúpenia talentovaných detí, organizované poklony pri monumente Mansudae, Oblúk víťazstva… Ale ide sa prekvapivo aj do akvaparku či kaderníckeho salóna.

Celok má charakter akejsi televíznej šou kombinovanej s lacným teleshoppingom. Performerky mixujú výstupy s nákupnými prestávkami „shopping time“, počas ktorých v rozjarenej nálade predávajú údajne autentické podpivníky, plavky, magnetické puzzle, sekeru na boj proti nepriateľovi či poháriky zaručene originálneho likéru pod zámienkou, že výťažok z vybraných peňazí poputuje na dobročinné účely. Kopneme si do konzumu, lebo takíto zrejme sme – cesty, z ktorých nemáme suveníry, akoby sa ani neudiali. Bažíme po kuriozitách a ak si môžeme pri takomto nákupe pomastiť ego prívlastkom dobročinný, kúpime dvakrát.

Veselú náladu prestriedajú domácke špionážne špekulácie pomocou google maps či úvahy o počte satelitov, ktorými Severná Kórea v skutočnosti disponuje a najmä koľko z nich svetu tají. Uvoľnenú atmosféru tak rýchlosťou filmového strihu obmieňajú napäté momenty podporené potemnelým svietením a vzápätí sa vraciame strihom späť. Cestovateľské rozprávanie zavŕši monotónne premietanie videa, údajne tajne natočeného z okna idúceho autobusu. Pohľad, ktorý ponúka, nie je v zásade ničím zvláštnym. Za oknom ubieha pokojný chod uhladeného mesta, upravenými exteriérmi kráčajú ľudia. Počas videa Maja Pelević a Olga Dimitrijević prichádzajú vo vojenských uniformách a v tesnej blízkosti premietacej plochy do špecifickej choreografie transponujú napr. víťazoslávne gestá či podobu známych sôch tunajších politických elít. V záverečnej bodke sa Maja a Olga v uniformách objavujú priamo vo videu a odtiaľ kritizujú performerky Maju a Olgu prítomné na javisku, ktoré podľa nich klamú, divákom podsúvajú falošné informácie a fotky. Ale ktorá zo strán má skutočne pravdu ostáva nejasné, je to zámer a možno aj nevyhnutnosť.

Neviem si celkom vybrať, čím bol tretí večer festivalu Protéza zaujímavejší – či ponúknutým predstavením alebo nasledujúcou diskusiou. Inscenácia množstvom načatých tém aj relatívne naširoko otvára možnosti jej čítania. Pre mňa je to najmä vtipná uštipačná glosa na margo obidvoch strán, aj obojstranne živených stereotypov, úškrn nad reálnou podobou miestneho turizmu aj nad tými, ktorí do Severnej Kórey cestujú za určitou exotikou. Vo vzťahu ku kontroverzným otázkam však ostáva v zásade (príliš?) neutrálna.