Karol MišovicAj vy ste sa niekedy zamýšľali nad tým, čo robili vaši predkovia pred sto či dvesto rokmi? Hra Arkádia od anglického dramatika Toma Stopparda takúto modelovú situáciu ponúka. A nielen to.
Autor totiž dej rozvíja paralelne v dvoch líniách. Obe sa odohrávajú v tom istom šľachtickom sídle, jedna na začiatku 19. storočia a druhá v súčasnej dobe. Nenadväzujú však na seba len priestorom, ale najmä príbehom. Mladá spisovateľka Hana sa snaží na základe historických fragmentov zrekonštruovať príbeh, ktorý sa odohral v týchto múroch pred dvesto rokmi. A Stoppard ho vďaka skvelému zmyslu pre kompozíciu aj skutočne ukazuje. Vidíme tak bežné problémy, ktoré trápili predkov rodiny a pre súčasníkov sa stali nerozlúštiteľnými záhadami.
Roman Polák na javisku Slovenského národného divadla opäť vytvoril takmer štvorhodinovú inscenáciu. Tá však napríklad na rozdiel od Nevesty hôľ počas celej svojej dĺžky ponúka koncentrovanú energiu. So zmyslom pre vystihnutie dramatického pnutia sa režisér zameral najmä na detektívny ráz hry. Súčasne akcentoval i jej filozofický obsah skrytý tak v neurčitých medziľudských vzťahoch, ako i v komplikovaných vedeckých pojmoch, ktoré sú bežnou súčasťou komunikácie postáv. Vďaka precíznej práci s hereckým súborom a zrozumiteľnému odkrývaniu tajomstiev a rôznych rovín príbehu inscenácia neupadá do monotónnosti. I keď v mnohých pasážach by prospeli výraznejšie škrty, ktoré by príbeh i celú inscenáciu dynamizovali. Okrem tempa, ktoré závisí najmä na hereckej sústredenosti, ma doslova iritovala práca s historickými dokumentmi. Dôveryhodnosti poväčšine realistických mizanscén by určite prospelo, aby herci stvárňujúci odborných vedcov nepristupovali k archívnym materiálom ako k bežným zdrapom papiera, neoblievali ich či nepúšťali k nim živú korytnačku. To by asi žiaden zanietený vedec (a v hre ich je hneď niekoľko) nedovolil.
Konverzačné komédie nikdy nepatrili medzi doménu repertoárov slovenských divadiel, len máloktorý herec sa totiž dokázal zbaviť naturalistického gesta a s noblesou pretlmočiť náročné slovné bonmoty Wildea, Shawa či Stopparda. Preto je až prekvapivé, ako herci SND tentoraz sebavedomo zvládajú konverzačný tón hry, kde dokázali presvedčivo hovoriť aj o zložitých vedeckých otázkach. Pritom Zuzana Fialová, Robert Roth ani Dano Heriban nehrajú historické pózy vekov minulých, naopak, stvárňujú postavy ako živé bytosti s túžbami aj snami, akými ľudia žijú i dnes. Rovnako aj Petra Vajdová a Ján Koleník, v druhej časovej rovine príbehu, civilným herectvom prezentujú náročné historické a matematické poznatky bez akéhokoľvek afektu. Herectvu celkovo dominuje cit pre pohrávanie sa s pointou, jemnou iróniou suchého anglického humoru i autentickým sprostredkovaním ústredného konfliktu postáv. Z jednotne ladenej skupiny hercov sa vyčleňuje jedine výkon Tomáša Maštalíra. Ten akoby si odskočil z inej komédie a charakter zanieteného mizogýnskeho historika Bernarda prezentuje vo fraškovitej a samoúčelnej komike. Pri jeho sarkastických citoslovciach, dvojzmyselných intonáciách a afektovaných emocionálnych záchvatoch sa stráca nielen vierohodnosť výkonu, ale i fakty dôležité pre zápletku inscenácie.
Naštudovanie Arkádie neprináša javiskové zázraky, no úctivo sa drží obsahu aj formy textu hry, ktorému je verné nielen humorom, ale i myšlienkovým postojom. Záleží už len na koncentrácii hercov, aby premiérová atmosféra radovými reprízami nevyprchala a inscenácia si udržala svoju hutnosť i obsažnosť.
