Ako zvrátiť rozhodnutie za sedem dní

Inscenácia začína entrée herca Lukáša Jurka, ktorý prichádza na javisko v čiernom trblietavom saku. Prihovára sa divákom a ďakuje im za účasť. Ľutuje, že nepripravili raut. Pokračuje rapovým výstupom, ktorého text anticipuje tému inscenácie. Je ňou nepriaznivý stav súčasného sveta a v jeho dôsledku snaha o vytvorenie nového. Otáznym ostáva spôsob, akým je možné čosi také dosiahnuť. Tento sólový výstup má pravdepodobne naznačiť vtip či nadhľad, s ktorými inscenácia pracuje. Avšak v kontexte s celým ďalším priebehom ostáva úvodná časť pomerne nekompatibilná.

Nasleduje tma a hluk. Potom vidíme herca Jurka v role Adama. Nachádza sa v situácii tesne po tom, čo zničil svet. Jeho slová naznačujú stav výčitiek spôsobených vytriezvením (aj z alkoholu) a postupné uvedomovanie si ďalších dôsledkov svojich činov. Zisťuje, že takáto deštrukcia prináša aj nové možnosti – nádej na stvorenie lepšieho miesta pre život. Jeho pokusy o konštrukciu nového sveta sa stávajú predmetom inscenácie. Celá zodpovednosť stojí v tomto prípade na jednej osobe. Dielo tak prináša úvahy o jednotlivcovi ako takom. V dnešnej dobe sa (v priamej súvislosti s kritikou kapitalizmu) podrobuje kritike aj pojem individuality a indivídua. Zaujímavá je preto hraničná situácia človeka s neobmedzenou mocou v rukách. Vnímanie seba ako všeschopného „stvoriteľa“ môže mať fatálne následky. Ide najmä o neschopnosť nakladať s dôsledkami svojich činov.

Ku skľúčenému a veľmi rýchlo bezmocnému Adamovi prichádza postava Boha (Róbert Maťúš). Na javisku sa objaví v bielom nohavicovom kostýme, topánkach na opätku a blond parochni. Takýto obraz privádza Adama k otázke smerovanej na neočakávaný vzhľad a najmä neočakávané pohlavie Boha. Boh reaguje, že je vodou, ohňom, zemou aj vzduchom, ženou aj mužom. Vysvetľuje prítomnosť ženského a mužského princípu v každom z nás, čo otvára tému poňatia jednotlivých rolí pohlaví. Následne, s iróniou a neštítiac sa vulgarizmov, poskytne Adamovi sedem dní na stvorenie nového sveta, ak si myslí, že to dokáže. Zdôrazní však „pozor na myšlienky“, nad čím sa Adam pozastaví.

Tu kdesi sa okrem pojmu sily myšlienok vynára aj dilematická povaha nápadu a jeho realizácie. Adamovej nesústredenej mysli, ktorá, zdá sa, je schopná myslieť prevažne len na pudové záležitosti, sa nedarí produkovať žiadne piliere lepšieho sveta. Napokon však z jeho erotických predstáv – naznačených primárne mimikou a gestami – vznikne žena, Eva (Mária Jurányiová). Prítomnosť jej osoby odetej do tmavého trblietavého kompletu ho prekvapí. Jeho prvá konfrontácia s ňou však ostáva v rovine pudov. Neskôr sa objavujú mnohé stereotypy, ktoré vykresľujú ženu ako pasívnu v kontraste s aktívnym charakterom muža (Eva nemá čo robiť, a tak ju Adam pošle rátať steblá trávy). Ide dokonca aj o samotné sebavnímanie ženy, ktorá si z nudy pýta múku a vajcia, aby mohla ísť aspoň variť. Téma ženy ako druhého pohlavia by mohla byť nosnou – pomenovávala by tak jeden z problémov nefunkčnosti starého (i nového) sveta, nerovnosť pohlaví, patriarchálne nastavenie moci, ozdobnosť či nadbytočnosť ženy v maskulínnej optike sveta stvoriteľov, nikdy však stvoriteliek. Táto téma však do inscenácie neprináša nadhľad ani nádej. Je skôr akousi konštatáciou, ktorá tvorivému tímu slúži najmä ako komický prvok.

Adamovi sa míňa čas. Aj keď mu Boh občas pomáha, nič to nemení na fakte, že Adam nedisponuje žiadnymi božskými atribútmi. Ostáva jedincom ovládaným pudmi, holdujúcim ženám, alkoholu či iným omamným látkam. Možno práve to najviac demonštruje absurdnosť predstavy človeka, ktorý si myslí, že môže byť Bohom. V jednej scéne hovorí Eve o svojom živote. Spôsob, akým to hovorí, pripomína sedenie u psychoanalytika. Popisuje svoje bytie od detstva, ako ho v škole šikanovali, neskôr neprijali na umelecké školy. Napokon hovorí, že vyštudoval právo v Petrohrade a potom bol tajným agentom v Nemecku. Z tohto popisu je jasné, že ide o pripodobnenie k Vladimirovi Putinovi, ruskému prezidentovi a agresorovi vojny na Ukrajine, ktorý je presným príkladom straty racionality a ľudskosti v dojme neobmedzenosti vlastnej moci.

Postava Adama „stvoriteľa“ v inscenácii je skôr zúfalým, malým človekom. Nedomýšľa svoje skutky do dôsledkov, iba sa snaží o nejakú nekonkrétnu zmenu. Jeho posledným nápadom, ktorý mu schváli aj samotný Boh, je idea vytvoriť malý svet „na skúšku“. To, čo sa v ňom osvedčí, je následne potrebné preniesť do reálneho sveta. To, čo naopak nie, je nutné ponechať v jeho zmenšenej verzii. Herci ako absolventi bábkarskej tvorby vynikli schopnosťami práve v tej časti inscenácie, kde sa pozornosť sústredila na prácu s objektom a hlasom. Svet zobrazujú (dobre zvolenou, a tak aj zábavnou) redukciou na pár obrazov, ktoré sa odohrávajú v rôznych časoch a priestoroch – prví ľudia v praveku v konfrontácii s preživším dinosaurom, neskôr kovboji s koňmi na divokom západe a napokon potýčka ľudí pred kostolom. V týchto scénach herci výborne pracujú s filmovým a seriálovým klišé – výrazný, televízne afektovaný hlasový prejav, používanie anglických výrazov či napr. kotúľajúci sa kúdol prachu ako typický prvok žánru western. V nasledujúcej scéne reflektujú postavy priebeh udalostí v zmenšenom svete, opäť činoherne, formou moderovania televíznych správ. Aj tento pokus končí ako fiasko. Boh sa naveľa zľutuje a zvráti Adamovo nešťastné rozhodnutie.

Záver inscenácie tak vyvoláva tú istú otázku, ako odznela na začiatku, a teda či je lepší svet možný. Jeho úplná deštrukcia sa nezdá byť riešením, asi aj preto, že trosky ako základ nie sú stabilným materiálom a moc v rukách jednotlivca nie je v dobrých rukách. Postupné, systematické zmeny nepôsobia síce osudovo, no určite to neumenšuje ich dôležitosť. K takému uvažovaniu by mohol „Stvoriteľ“ navádzať. V mnohých ohľadoch však inscenácia kĺže po povrchu zaujímavých tém. Kladie primálo otázok a ostáva skôr možnosťou zábavy s varovaním nad impulzívnym rozhodnutím jednotlivca.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová