Rozkolísaný pomaranč

Monotematicky ladenú sezónu nazvanú Muži bez hraníc odštartovala dramatizácia slávneho románu od Anthonyho Burgessa Mechanický pomaranč, ktorá patrí ku kultovým dielam 20. storočia. Hlavnou postavou románu je Alex, vodca tínedžerskej skupiny, ktorá pácha násilie. Všetko sa zmení vo chvíli, keď ho kamaráti zradia. Polícia ho zadrží a umiestni do väzenia, aby sa neskôr stal účastníkom nevšedného laboratórneho experimentu.

Anthony Burgess sa v románe Mechanický pomaranč, ktorý napísal v 60. rokoch 20. storočia, zaoberal budúcnosťou a tým, aký dopad môže mať na ľudí zdokonaľovanie vedy. Hlavným motívom je náprava človeka prostredníctvom modernej psychoterapie, ktorá má definitívne skoncovať so zlým správaním. V inscenácii Alexovi do hlavy nainštalujú čipy, ktoré ho majú normalizovať. Pri každom negatívnom nervovom vzruchu ho paralyzujú alebo dokonca „vypnú.“

Režisér spolu s dramaturgom a autorom dramatizácie Šimonom Petákom rozdeľujú inscenáciu na polovicu. Zatiaľ, čo v prvej polovici sa dostáva do popredia rebelantské správanie Alexa a jeho bandy sprevádzané piesňami, tak v druhej polovici sledujeme vedca, Alexovu matku, či výchovného poradcu po Alexovej smrti. Vedú dlhé dišputy o tom, kam až môže zájsť pokrok vedy, kto je vinný za smrť Alexa, či je vinný samotný Alex a tiež to, či sa dá nájsť útecha v úniku k Bohu. Z režijno-dramaturgického hľadiska inscenácia naráža na pár úskalí. Prejavuje sa to najmä v dynamike – zatiaľ, čo hladina energie je v prvej polovici nastavená na vysokú úroveň (punkové hulákanie, energické bitky, strihy tempa, rýchle striedanie mizanscén), druhá polovica sa mení na pomalé filozofické debatovanie nad zmyslom modernej terapie a jej dôsledkov.

V súvislosti s rozdelením inscenácie prechádzajú určitou zmenou aj herci. Barbora Andrešičová stvárňuje Alexa ako živelného, nespútaného a drzého chalana, ktorý si neberie servítku pred ústa a nemá žiadne výčitky svedomia. Predvádza pôsobivú prácu s hlasom, ktorý dokáže nasadiť do hlbšej polohy, vďaka čomu miestami skutočne pripomína mladého muža. To podporujú aj kostýmy Markéty Sládečkovej. Alex má na sebe civilný odev – tmavý nohavicový kostým s bielou košeľou. V druhej polovici však postava Alexa ustupuje do úzadia – je mŕtvy. Preto všetko to, čo sa deje na zemi, vníma z určitého odstupu – zo strechy“ kocky. Režisér obsadil do postavy Alexovej matky Romana Poláčika, a aj u ďalších postáv sa pri obsadzovaní neriadil pohlavím. Poláčik má oblečený červený nohavicový kostým so štvorcovým tkaným vzorom, obuté lodičky rovnakej farby a na hlave má blond parochňu. Do svojich replík dáva veľa nehy a lásky, ale nepôsobí groteskne. Ako Matka často vláči mikrovlnku, ktorá funguje ako symbol domova (ohrievanie jedla pre syna, bezmocnosť nad jeho smrťou vyjadrená strčením hlavy do prístroja). Aj vďaka tomuto ozvláštneniu si Poláčik zachováva od ženskej postavy istý odstup. Príjemne prekvapila Andrea Sabová – v úlohe Alexovho parťáka Billyboja preukazuje dravosť, divoko sa smeje, provokuje, zatiaľ čo v postave vedca má zahmlený pohľad do diaľky. Režisér do inscenácie obsadil predstaviteľov mladej a strednej generácie nitrianskeho divadla, ktorá opäť dostala príležitosť opustiť komfortnú zónu klasickej činohry. Juraj Ďuriš, Roman Poláčik, Jakub Rybárik, Andrea Sabová a Marián Viskup stvárňujú viacero úloh, vďaka čomu divákovi odkrývajú pestrú paletu hereckých výrazových prostriedkov. V postavách tínedžerov nešetria gestami, mimikou, zvíjaním tiel, hlasným smiechom a vulgarizmami. V druhej polovici inscenácie používajú vyberaný slovník, majú zahĺbené pohľady, ruky zložené za chrbtom.

Anthony Burgess sa v románe zaoberal budúcnosťou vedy, čo sa umelecký tím rozhodol využiť aj v inscenačnom spracovaní. Vedci si nasádzajú google okuliare, zaoberajú sa využiteľnosťou čipov implantovaných do nervového systému, využívajú magnetickú tabuľu, mobily, či videokamery. Vďaka tomu získava inscenácia mierne futuristický nádych, pričom sa natíska otázka: Naozaj sa dočkáme doby, kedy nás budú ovládať rôzne prístroje a staneme sa mechanickými pomarančmi? Prídeme raz o ľudskú prirodzenosť?

Mechanický pomaranč je provokujúcou inscenáciou, ktorá vás zavedie do sveta dynamických obrazov neopodstatneného násilia, aby vás na konci nechala pohrúženého v myšlienkach. Šťavnatosť nitrianskeho pomaranča by mal okúsiť každý. Je to sladká, vášnivá a trpká chuť zároveň.

Bibliografický záznam: Košťálová, Miroslava. Rozkolísaný pomaranč . MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 16.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/894.