Jana HlodákováAsi pred dvoma týždňami sme sa dve odchovankyne Divadelnej fakulty VŠMU vybrali na prednášku Roberta Wilsona s názvom 1 UŽ STE TU BOLI (Have you been here before) 2 NIE, TOTO JE PRVÝKRÁT (No This Is The First Time). Sadli sme si do prvého radu sály opery Novej budovy SND a čakali na toho “zázračného”, dnes už 72-ročného pána, o ktorom sme roky v škole čítali a počuli samé chvály. No a potom zrazu len tak prišiel, všade bolo ticho, v ňom veľké očakávanie, jeho isté pomalé kroky po javisku a napokon dlhý sústredený pohľad.
Smiech
Ticho. A my sme sa potichu smiali. Bola to neúcta alebo nepochopenie? Smiech je podľa odborníkov v niektorých prípadoch prejav uvoľnenia agresie, prekvapenia alebo zahanbenia. Vzhľadom na autoreflexiu si dovolím tvrdiť, že išlo o reakciu na určitý druh napätia, ktoré toto ticho vo mne spôsobovalo. Môj smiech bol dôkaz, že som bola emočne zúčastnená. Silný charakter ticha pravdepodobne podmieňoval uzavretý priestor divadelnej sály a zdôraznená prítomnosť každého jedného z divákov, ktorých myšlienky ho nasycovali mnohoznačnosťou. Prešlo však zopár minút a už sme sústredene sedeli, počúvali, ako ticho obsažne rozpráva.
Už ste tam boli?
Samozrejme, niečo hovoril aj Wilson, vlastne v skutočnosti hovoril tri hodiny. Čas v jeho prípade nie je determinantom prejavu, sám sa stáva jeho pánom, rozkladá ho na krátke sekvencie života, ktoré ľudia časom ovládaní nechávajú často nepovšimnuté. Zdajú sa im zbytočné, bez zmyslu, absurdné, hoci môžu o mnohom vypovedať.
Keď sa Robert Wilson lúčil (opäť) záverečným dlhým tichom, nečakane v ňom len tak mimochodom zaznela veta o tom, že máme počúvať naše sny. Nejde tu o predstavy týkajúce sa lepšej budúcnosti, ale o sny, ktoré definujú našu existenciu tu a teraz, ktoré sú našim mostom k bohatstvu nevedomia. Kto z nás tam už bol? Napríklad vy, už ste tam boli?
Inšpirovaný dvomi malými deťmi, ktoré mali obmedzenú možnosť zaradiť sa do sveta “normálnosti” (adoptoval si hluché afroamerické dieťa a pracoval s chlapcom s poškodeným mozgom), sa rozhodol stavať spomínané mosty vedúce na druhý breh k spoločnej univerzálnej podstate výpovednej pre všetkých. Inscenáciami, ktoré komunikujú inak než príbehom a slovami, spája divákov prostredníctvom vizuálnych obrazov a špecifického výrazu hercov na javisku, vytvárajúc omamnú surrealitu.
No a keď tam už budeme, vydržíme to?
Moju úvodnú rozpačitosť (ktorá bola, predpokladám, vrúcne očakávaná) napokon po prednáške o vývoji Wilsonovej umeleckej tvorby a jeho inšpiráciách na životnej ceste vystriedal záujem konečne vidieť/zažiť niečo z jeho inscenácií na vlastnú kožu. Dúfam, že mi dovtedy bude slúžiť môj, aj keď nie už najostrejší zrak, neopustí ma trpezlivosť a vytrvalosť poháňaná zvedavosťou, pretože niekoľkohodinová snaha nachádzať vlastné významy v tichej obrazotvornosti inscenácie môže u kohokoľvek ľahko zlyhať.
Toto nebezpečenstvo tvorba Roberta Wilsona v sebe bezpochyby nesie. Podľa jeho slov a prezentácie najmarkantnejších inscenácií ako Pohľad nevidiaceho (Deafman Glance), List kráľovnej Viktórii (A Letter for Queen Victoria), Einstein na pláži (Einstein on the Beach) atď. však usudzujem, že jeho vôľa divadlom prechádzať hranice poznania je fascinujúca. Najbližšiu inscenáciu s názvom 1914, ktorú v súčasnosti pripravuje v Českej republike (premiéru má 30. apríla 2014 v Stavovskom divadle v Prahe) preto rozhodne odporúčam vidieť. Minimálne bude pre vás tento zážitok prínosný ako test možností vlastnej percepcie. Ostatne zistím, keď tam už budem. A možno sa opäť budem smiať.
