Zuzana GoleinováTvorivý tím strávil niekoľko mesiacov prípravou trojdňového festivalu na tomto jedinečnom mieste, ktoré je navyše na chránenom území, čo im proces výrazne sťažovalo. No konečná podoba areálu po ich zásahoch, v kombinácii s malebnou lesnou scenériou dotvárala nielen celkovú atmosféru festivalu, ale stávala sa aj priamou súčasťou vonkajších vystúpení a site specific umeleckých inštalácií. Okrem prezentácie výtvarného umenia a intermédií tu prebiehal filmový, divadelný, tanečný a hudobný program, umelecké workshopy a masterclassy. Vo výbere umeleckých subjektov sa sústredil tím najmä na autorstvo najmladšej vysokoškolskej či stredoškolskej generácie.
Tohtoročný priestor Tehlárne kedysi hostil pionierske tábory. Detailný vhľad do minulosti areálu za obcou Liptovská Porúbka – aj jeho budúcnosti, v ktorej už figurujú developerské zámery – sprostredkovala návštevníctvu samotná riaditeľka festivalu Michaela Hučalová pri komentovaných prehliadkach budovy a jej okolia. Prízemie budovy (bývalá jedáleň), ako aj prázdny bazén za budovou na lúke hostili v dennom programe performancie a divadelné predstavenia. V maličkej chatke vedľa hlavnej budovy prebiehali prednášky z rôznych sfér umenia. Napríklad za to divadelné vystúpil režisér a divadelný influencer Max Sobek, ktorý vo svojej prednáške zhrnul a zhodnotil to najlepšie z uplynulej divadelnej sezóny – viac už vedia povedať len tí/tie, ktorým sa podarilo odchytiť si miesto v preplnenej miestnosti.
Kľúčovou súčasťou festivalu je vernisáž skupinovej festivalovej výstavy, v ktorej sa prezentujú slovenskí a českí vizuálni umelci a umelkyne. Táto výstava prebiehala na dvoch poschodiach budovy v miestnostiach, ktoré kedysi slúžili ako izby pre detských návštevníkov školy v prírode. Každá z izieb hostila tvorbu jedného umelca/jednej umelkyne, či už išlo o inštaláciu hotových objektov, alebo o site specific inštaláciu. Priradenie každej izby jednému umeleckému subjektu pôsobilo intímnym až nostalgickým dojmom. Skupinky ľudí sa súbežne zdržiavali v rôznych miestnostiach, tak ako sa tu kedysi nepochybne potajomky pobehovalo na chodbách a po susedných izbách. Niektoré z miestností boli „zariadené“ vyslovene ako detské izby či spálne, každá v sebe niesla pocit straty, ktorý sa nevyhnutne spája s chátrajúcim priestorom.
Nakoľko sa väčšina festivalového publika pohybuje vekovo okolo dvadsiatky (a menej), môže byť pre divákov podnetné a formujúce prísť do kontaktu aj s umením, ktoré je explicitne angažované, spoločensko-politicky alebo vyslovene feministicky. Takýmto angažovaným prejavom bola aj performancia vizuálnej umelkyne a aktivistky Michaely Kacsiovej Is the world really your oyster? Vychádzala v nej z diplomovej práce na VŠVU Roľníci s dlhmi, v ktorej humorne a kriticky rozkrývala súčasné spoločenské fenomény súvisiace s negatívami kapitalizmu. Do performancie počas Tehlárne prizvala aj svojich dvanásť kamarátok – v ich komunitnom obklopení a v nafukovacom kostýme ustrice do megafónu recitovala „kapitalistické“ mantry (napríklad: „Planéta zhorí, kryptomeny sú večné“; „Nič nemôže pokaziť lesk zisku“). Performancia sa uskutočnila v priestore starého bazénu, ktorý slúžil ako ideálne javisko pre ustricu a jej dvanásť perál. Nielen preto, že sprítomňoval esenciu vody, ale budil aj dojem chátrania, opustenia, nezvratného kolobehu, na ktorý nestíhame reagovať. Napokon, čoskoro tu bude miesto starého bazéna stáť nový, ako súčasť luxusného komplexu, ktorý sa plánuje v areáli vybudovať. Na performanciu sa prišli pozrieť aj príslušníci miestneho hasičského zboru, ktorí festival neprestajne monitorovali vzhľadom na stupeň ochrany prírody a požiarne riziká. Uzavrel sa kruh medzi extravagantným umením z Bratislavy a životom na dedine, lebo snaha voľajako prežiť v systéme sa týka nás všetkých.
K témam z oblasti feminizmu sa vyjadrovalo sobotné neformálne zoskupenie, ktoré pôvodný koncept diskusie prepracovalo do libreta, čítaného z obrazoviek iphonov, bez emotívneho podfarbenia, ako manifest. Text pozostával z diplomových prác, lyricsu od Lany del Rey či úryvkov z Virginie Woolfovej. Jeho autorkami, ako aj performerkami, boli vizuálne umelkyne Nikola Balberčáková a Sarah Camilla Pekarčíková a tiež filmová vedkyňa Zuzana Goleinová (autorka tohto článku, pozn. red.). Text sa snažil rozkryť fenomén dievčenstva (girlhood) prechádzajúc medzi akademickým a poetickým jazykom a priamou osobnou výpoveďou. Dotýkaním sa rôznych súčasných pojmov (bimbo, girlboss, tradwife), ktorými sa škatuľkujeme, osočujeme, alebo nimi túžime byť, sa snažili autorky priblížiť formovanie identity dievčenstva a tiež budovania komunít v rámci neho. Tým najdôležitejším však bola komplexná kritika zobrazenia ženy v umení a odmietnutie stereotypizujúcich naratívov.
Na túto tému nadviazalo divadelné predstavenie Upalte je!, ktoré odvážne až ostro odkrývalo problematiku nerovnosti medzi ženou a mužom. Počiatky tejto nerovnosti hľadal a nachádzal tvorivý tím už v biblickom raji. Autorkami inscenácie sú mladé české performerky Joa Ferfecki a Kateřina Szopová, ktoré v nej zároveň stvárňujú ženské archetypy Evu a Lilith. Postupne sa premenou z bábik Barbie (vo forme bábok) objavujú vo svojom fyzickom celku – raz obnažené, inokedy v krásnych šatách, vždy v ohrození. Sexuálne obťažovanie a sexizmus sú nosnými témami inscenácie, ich prejavom je ostrý humor a hnev. Niektoré vety boli vysloviteľné len pri frenetickom poskakovaní po javisku, ktoré malo azda odľahčiť osobné výpovede tvorkýň o skúsenosti so sexuálnym obťažovaním. Aj keď sa dokážu na tejto téme zasmiať a sexistov vysmiať (napríklad Igora Matoviča za jeho výrok o ženách k MDŽ[1]), v závere priznávajú, že už ďalej nechcú premieňať traumu na umenie.
Tento bezpečný priestor, ktorý na festivale vznikol – kde je možné zveriť sa s citlivými otázkami a dôverovať si, že to všetko zvládneme, je v kontexte dneška veľmi krehkým. A mladá generácia okolo Tehlárne, ktorá sa nádejne zaujíma o kultúru, umenie a spoločenské problémy, je v tomto dobovom marazme aspoň malým utešením.
[1] „Chvála bohu za ženy. Chýbali by našim očiam, ušiam, srdciam… A určite aj brušká by plakali. Ešteže tomu Adamovi smutno bolo a pánbožko nebol lenivý a žienku mu vyrobil ❤.“
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
