Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú No. 5 (Kiosk 2020).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.
V „kioskovsko“ klasickom júlovom termíne sa v tento neklasicky pandemický rok udiala výnimočná udalosť, festival Kiosk sa uskutočnil. Kultúrne vyhladovaná som sa naň tešila ako na Vianoce. Pandemickú situáciu, ktorú festival vo svojom programe reflektoval, som asi prežívala príliš, pretože som ochorela a vďaka tomu som aj tých dvadsať percent programu, ktoré som zažila, strávila v snahe nekašľať a nemusieť si fúkať nos. Mala som tak spontánne úplne tematický zážitok, moja choroba mi vytvorila vlastnú dramaturgiu, nezávislú na tej oficiálnej festivalovej. Naordinovala mi veľmi zredukované množstvo predstavení, inštaláciu, najdôkladnejšie prečítanie bulletinu a úplne nový druh prežívania.
Mrzelo ma to tento rok dvojnásobne, ohrozenosť možnosti bezprostredne zdieľaného fyzického zážitku totiž podmienila to, že sa festival žánrovo rozrôznil. Uviedol okrem inscenácií v uzavretom priestore, inštalácií a diskusií aj formáty odohrávajúce sa jednorazovo, na nových miestach mesta. Udalosti sa presťahovali zo zvyčajných festivalových stanovíšť a častokrát boli aj pohyblivé. Niekedy bol pohyb spojený s prednáškou, inokedy sa zastavil a stal sa performatívnym. Už len hodinová prechádzka smerom k bytu na Limbovej, kde sa odohrávala procesuálna performancia Byt pre Limbovú bola samostatnou divadelnou udalosťou. Používali sme mapy, tie online alebo priložené v bulletine. Odlišnosť situácie si vyžiadala hľadanie nových prostriedkov a mala mimoriadne plodný vplyv na vznik nových situácií. Ľutovala som, keď som počula o ozdravnej ceste k vlastnému ja v predstavení pre jedného diváka Urlicht/Prasvetlo a predstavovala som si, čo by som tam objavila ja. Dopodrobna som študovala fotky s objektmi poukladanými v neznámom byte v 1+1+1+1=1 a predstavovala som si ich príbeh a využitie. Divadelné udalosti som tak často prežívala nejak „second-handovo“, zážitky druhých ľudí sa mi zlievali s vlastnými a zvýšená teplota mi tieto komponenty ešte o niečo viac deliricky premiešavala.
Zážitok azda najviac nezávislý na mieste, najviac kolektívny a zároveň najviac osamotený mi priniesla online rekonštrukcia performatívnej prednášky, ktorú už na Kiosku 2018 uviedol Yuri Korec s troma ďalšími performermi. Tentokrát zorganizoval online „instantné“ stretnutie performerov a divákov na platforme zoom. Už len jej výberom chcene či nechcene nadviazal na koronové komunikačné zvyklosti, kedy aplikácia zažila najväčší boom. Dovtedy som ju nemala potrebu využiť, až kým som sa v čase začiatku performancie neocitla sama na ulici a nezistila, že ak ju nechcem zmeškať, musím začať inštalovať. Takto násilne sme sa určite aspoň niektorí z nás po sérií technologických úkonov dostali do online zdieľaného priestoru, kde sme na seba najprv pomerne dlho čakali. Pozerali sme sa na seba ako na čierne štvorčeky s hlasmi, v prípade divákov, a naopak v prípade performerov sme sa s nimi ocitli priamo v ich obývačkách a spálňach. Bolo to preto trocha voyerské, zároveň uzavreté, intímne a blízke, ale aj anonymné. Ich momentálna realita zdieľaná pre nás sa prelínala s tou minulou, ktorú prežívali počas karantény. Ukázali nám, ako sa vtedy zmenila pôvodná choreografia a tiež sa venovali významu konkrétnych gest vznikajúcich v reálnom čase.
Neuchovateľnosť tejto situácie v čase a nemožnosť jej reprízovania som si v tej chvíli uvedomovala veľmi úzkostlivo. Akoby som tým, že zmizla jej fyzická hmatateľnosť, mala o jeden fyzikálny rozmer menej a o dôvod viac byť ešte horlivejšia v hľadaní zoom miestností. To mi len aktualizovalo základnú črtu prchavosti divadelnej udalosti o novú vrstvu. A Kiosk mal týchto jedinečných udalostí, ktoré sa už reprízovať nikdy nebudú, naozaj pomerne veľa. To ročníku pridalo na jedinečnosti. Obmedzenia dokázali vytvoriť podmienky pre vznik nového druhu predstavivosti, úzkosť bola v tomto prípade pozitívne kreatívna.
Projekt workshopu Píš ako tancujú No. 5 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
