Juraj MitroPunkový plávajúci hrad
Floating Castle je festival s jedinečnou atmosférou odohrávajúci sa pri hrade Snežnik uprostred slovinských hôr. Nie je jedinečný len atmosférou, ale i organizáciou. Je to oficiálne baskovací festival, ktorý funguje tak, že návštevníci zaplatia vstupné, za ktoré dostanú tzv. „konje“ teda žetóny, a tými odmeňujú umelcov. Umelci na konci festivalu odovzdajú všetky „konje“, ktoré sa im podarilo nazbierať, a podľa počtu týchto žetónov dostanú svoj podiel zo zisku z festivalu. Žiadne dopredu dohodnuté honoráre. Headliner festivalu je tradične EtnoHisteria orchester, ktorý je zložený z umelcov vystupujúcich na festivale so svojimi skupinami a projektami. Tí sa stretnú na hrade o týždeň až dva skôr a spoločne naštudujú pre orchester za tucet skladieb, ktoré si sami prinesú. Takto približne štyridsať ľudí vytvorí celovečerný hudobný program. Navyše s týmto repertoárom i ďalej cestujú po Slovinsku a Balkáne. Hlavou tohto orchestra i hlavou celého festivalu je Slovinec Matija Solce. Ten vyštudoval na pražskej DAMU a je skvelým bábkohercom aj muzikantom. Dalo by sa povedať, že ako umelec stelesňuje charakter tohto festivalu. Ten v sebe skĺbuje pouličnú a bábkohereckú tvorbu, alternatívne divadlo, etno hudbu, vizuálne inštalácie, výraznú scénografiu, kaukliarske umenie a ďalšie ťažko zaraditeľné druhy umenia. Väčšina programu sa odohráva na exteriérových javiskách zasadených do panorámy hradu Snežnik. Každý stage má na starosti scénograf/ka, ktorý/á pred začiatkom festivalu z tohto priestoru vytvorí jedinečné umelecké dielo s vlastnou estetikou a dušou. Jeden stage bol napríklad vytvorený priamo na jazere, iný bol skrytý v lese, ku ktorému viedla úzka cestička lemovaná svetielkami a prírodnou výzdobou. V priestore sa nachádzali inštalácie, od malých búdok s naaranžovanými plšími rodinkami až po bludisko pre deti vytvorené z konárov stromov.
Spolu s baskovacím charakterom festivalu ide však ruka v ruke i veľmi voľná, „punková“ organizácia. Ako divákovi mi to vôbec nevadilo, no keď som prišiel na festival ako umelec, malo to svoje nevýhody. Bolo ťažké získať v predstihu dostatok informácií o podmienkach – kde budem hrať, čo je to za priestor, akú techniku budem mať k dispozícii. Po technickej stránke to bol nakoniec vskutku punk. Dostali sme jeden reprák so zvukovým pultíkom a jedno svetlo (resp. vaňu gaffou pripevnenú na trám) na nasvietenie inscenácie. Na tvorbe Cesty okolo mojej izby sa pritom podieľal aj svetelný dizajnér Jan Tranta, ktorý jazdí na všetky reprízy a stará sa o ich nasvietenie, aby mala inscenácia vždy plný vizuálny tvar. To síce s jednou svetelnou vaňou úplne nešlo, ale inscenáciu sme i tak dôstojne odohrali. Čo ma však mrzelo viac než technická nedokonalosť – aj keď sa to javilo len ako detail –, boli lístky na jedlo. Tie mal zadarmo len herec, resp. vystupujúci „umelec“. Zvyšní traja ľudia z nášho kolektívu, ktorí sa starajú o svetlo, zvuk a réžiu a bez ktorých by som inscenáciu nemohol odohrať, nárok na stravu nemali. Ako keby boli niečo menej ako ten, čo vystupuje.
Celkový dojem z festivalu vyvažuje atmosféra a ľudia na ňom. Je to kontrast ku každodennosti, je to živelná oslava života. Či pršalo, či svietilo slnko, stále hrali balkánske fusion dychovky a ľudia tancovali. Za štyri dni sa na tomto festivale prestriedalo stodeväťdesiat umeleckých skupín, celé publikum bolo presiaknuté umením. Aj keď technické podmienky boli punkové, mali sme na predstavení skvelých divákov a ich odozva nás veľmi potešila. Slovinské študentky bábkoherectva sa nám prišli osobne poďakovať za umelecký zážitok, vraj celý deň rozoberali našu Cestu okolo mojej izby.
Prímorský bábkoherecký a pouličný festival sa odohral nakoniec v horách
Festival PUF (Primorski lutkovni in Ulični Festival) sa tradične odohráva v uliciach prístavného slovinského mesta Koper a ďalej kočuje po celom Slovinsku. Tento rok však bol realizovaný len vo veľmi oklieštenej verzii. Pre nedostatok financií nedisponovali organizátori žiadnym interiérovým priestorom v Koperi. V prístavnom meste sa odohrávala preto len pouličná časť festivalu a prakticky celá interiérová produkcia – vrátane Cesty okolo mojej izby – sa odohrala na hrade Snežnik práve v spolupráci s festivalom Floating Castle. Dúfajme, že budúci rok sa festivalu PUF podarí získať viac prostriedkov a budú môcť zrealizovať festival v Koperi v plnom rozsahu.
Festival alternatívneho divadla v lyžiarskom stredisku uprostred leta
Festival alternatívneho divadla Korifej v Čiernej Hore bol pre nás poslednou zastávkou. Zo Slovinska, kam sme sa dostali za šesť hodín, nám to trvalo do Kolašinu ďalších dvanásť. Putovali sme krásnou a rázovitou krajinou Bosny a Hercegoviny (schválne sme obišli turisticky vyťažené Chorvátsko) a zo severu cez horský priesmyk sme prekročili čiernohorské hranice. Čakalo nás ďalšie stúpanie už nie bosnianskymi kopčekmi, ale čiernohorskými štítmi, úzkymi serpentínami a strmými zrázmi do Kolašinu. Uprostred čiernohorských hôr leží toto desaťtisícové mestečko, ktoré sa cez zimu mení na lyžiarske stredisko. Zato cez leto býva prázdne. Práve túto letnú medzeru chcel režisér a usporiadateľ festivalu Zoran Rakočevič naplniť kultúrou. V mestečku, ktoré má len osemtisíc obyvateľov, usporiadal tento rok už deviaty ročník Festivalu alternatívneho divadla. Festival trval dva týždne, počas ktorých sa odohralo dvadsaťšesť predstavení hlavne z krajín bývalej Juhoslávie. Keďže Čiernohorci, Srbi, ale aj Chorváti si výborne rozumujú, nevzniká tam jazyková bariéra. My sme radšej text preložili do angličtiny. I keď na festivale väčšina skupín hrá bez nároku na honorár, je cítiť, že si organizátori umeleckú prácu vážia a všemožne sa starajú o celý umelecký kolektív: strava trikrát denne, nocľah v apartmánoch… I technicky sa nám snažili vo všetkom vyjsť v ústrety a tak sa tu inscenácia Cesta okolo mojej izby konečne dočkala plného vizuálneho tvaru. I keď s malým rozpočtom, Zoranovi sa darí pritiahnuť aj profesionálne skupiny alternatívneho divadla z celej Európy a vytvoriť tak na dva týždne z lyžiarskeho strediska centrum alternatívnej divadelnej kultúry v Čiernej Hore.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
