Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú (Kiosk 2018).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.
Viktor Černický sa na tohtoročnom Kiosku predstavil s jeho „work in progress“ dielom PLI, v ktorom divákom predložil podnetné otázky o procese tvorby, podstate cieľa a o tom, ako sa dá dnešnému divadlu aj napriek jeho inakosti rozumieť.
PLI sa pohybuje na pomedzí viacerých javiskových foriem. Vizuálne je performance štylizovaná do formy inštalácie a prítomnosť interpreta, ktorého pohybové schopnosti sú značne profesionálne, prikladá tiež prvky tanečnej inscenácie. Kompozícia scény divákom ponúka voľbu perspektívy a tým priamo a elegantne narúša pomyselnú štvrtú stenu.
Koncept „work in progress“ rozdeľuje performance na dve časti. Černický v prvej polovici formuje priestor na scéne rozličnými zoskupeniami stoličiek. Častokrát sú stoličky do konkrétneho tvaru inštalované s akousi nepochopiteľnou rovnováhou. Práve tak sa v divákovi zobúdza netrpezlivosť, ktorú však Černický svojím „stoličovým sólom“ absolútne popiera. Všetko má svoj čas a pravidelnosť. Vďaka ustavičnému očakávaniu zvratu či momentu prekvapenia, drží svojím pokojným tempom a kontinuálnym pohybom diváka v napätí. Nastáva atmosféra potreby zmeniť aktuálny stav. Avšak jediné, čo zažívame, je transformácia prvotného zámeru na novú cestu za novým cieľom. Zmena je tak prítomná, no nevnucuje sa.
Pocit úsilia vyplniť čas hromadením materiálov sa strieda s takmer nábožným charakterom tvorby stoličkového totemu, ktorá je plná odhodlania a trpezlivosti. Objekt sa v tomto prípade stáva symbolom prítomnosti rovnako ako sám interpret a scéna sa zlučuje do jedného komplexného celku.
Kvalita Černického fyzickej interpretácie spočíva najmä v absolútnom zaangažovaní jeho bytia. Sústredenosť, ktorú vidíme v mimickom prejave a konaní, je rovnako prítomná v celom performerovom tele. Rytmus, ktorý uplatňuje v jednoduchých krokoch, vyznieva hravo, no zároveň je tiež jednoduché rozpoznať jeho význam v celkovom koncepte choreografie. Táto precíznosť sa náhle rozbíja v druhej polovici performance, kedy sa priestor scény začína postupne zapĺňať ďalšími účinkujúcimi. Ich kroky nie sú vždy presné a držanie tela nedokáže zakaždým odzrkadliť atmosféru, na ktorú sme si v prvej polovici zvykli. Hoci prvok masy umocňuje pocit hromadenia až preplnenia scény, nedôkladné pohybové prevedenie uberá z dojmu jednoduchosti a zaplavuje diváka množstvom nesúrodých motívov.
Dielo PLI sa aj napriek kontrastnosti jeho dvoch častí stáva správnym príkladom fúzie foriem, ktorá je pre festival Kiosk charakteristická. Rovnako tiež ticho a nenápadne poukazuje na systematickosť ľudského bytia, ktorou sme všetci istým spôsobom posadnutí.
Projekt workshopov Píš ako tancujú z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
