Pastierska tradícia v novom šate

Spoločná choreografia Piovarčiho a Moronga predstavuje jeden cyklus pastierskeho života. Máme možnosť sledovať pastierov, ako sa zvolávajú do služby, ako trávia čas a zabávajú sa na pastvine, i to s akými prekážkami sa musia popasovať, až do momentu, kým sa nevrátia domov. Choreografiu tvorí fúzia goralských, liptovských a podpolianskych tancov s princípmi súčasného tanca (dokonca aj s prvkami break dance). Ani jeden použitý tanečný štýl tu nepôsobil cudzorodo, ale spoločne tvorili homogénny celok. Pozornosť pútala najmä dynamika a energia tanečníkov. Tanečníci udržali veľmi čistú a vkusnú mieru štylizácie tanca. Nikto z nich neskĺzal do prehnaného predvádzania sa, hoci dupáky a čapáše by im na to dali priestor. Každý krok bol decentne, ale dynamicky prevedený.

Účinkujúci Ondrej Galbička, Ján Michálik, Jakub Santer, Ján Záborský, Michal Zábražný nie sú profesionálnymi tanečníkmi, skôr sa tancu venujú voľnočasovo. Napriek tomu však bol ich výkon vysoko profesionálny. Vyžarovala z nich silná mužská energia, čím pripomínali starých valachov z ľudových rozprávok. Na konci choreografie priznali svoje neprofesionálne pozadie a náznakovo ukázali svoje skutočné povolania. Maselnice, ktoré používali ako hlavné rekvizity, v závere slúžili ako podstavce na vystavené objekty, čím vznikol dojem inštalácie. Každý z nich tam mal jeden špecifický predmet – kompas, tanečné topánky, knihu, kocky, kľúče – ktorý charakterizuje ich skutočné povolanie (IT špecialisti, vedúci tanečného súboru, realitný maklér).

Modernizáciou neprešiel iba tanec – základ hudobnej kompozície Dalibora Kociána (Stroon) tvorili motívy ľudovej hudby prepojené s elektronickou. Podľa dominantného štýlu tanca prevažoval aj žáner hudby, ak pohyb smeroval skôr moderne, tak dominantu prevzalo elektro, ak bol viac ľudový, tak naopak. Najvýraznejším použitým nástrojom bola drumbľa, ktorá vytvárala pravú atmosféru salaša. V niektorých momentoch pôsobila snovo až ľahko pateticky, a následne ju prerušilo elektro. Do hudby bol umne zakomponovaný aj zvuk ovčích zvoncov, čo posilnilo dojem priestoru salaša a okolitých pastvín. Jednotlivé časové obdobia prepájal výrazný motív ľudovej slovesnosti – živý spev goralskej piesne, rozprávanie rozprávok alebo hranie na píšťalu.

Eva Olexíková a Lukáš Jurčo pri tvorbe kostýmov brali do úvahy náročnosť choreografie, preto dominujú skôr tepláky alebo voľné nohavice, mikiny a tričká. Hoci odev nebol tradičný, ale skôr súčasný, použité vzory niesli známky kroja. Nechýbali ani kožené opasky a náramnice, ktoré sú pre pastierov typické. Farebne bol ladený skôr do zemitých odtieňov – hnedá a sivá, čím tiež priblížili blízky vzťah valachov k prírode. Výrazným vizuálnym prvkom bol QR kód, ktorý posunul dielo ešte viac do súčasnosti, čím sa však jeho funkcia naplnila a tvorcovia tento prvok ďalej nerozvíjali. Počas predstavenia sa tanečníci zároveň viackrát obliekali a vyzliekali, čím znázorňovali aktuálne ročné obdobie. 

Najvýraznejší prvok scénografie Jána Ptačina tvorilo päť maselníc, ktorými tanečníci rôzne narábali – buď prostredníctvom nich definovali priestor košiara alebo im slúžili ako rekvizity na oddych, meranie si síl počas zábavy atď. Ptačin pracoval najmä s prázdnou scénou, ktorá asociovala čistinky a lúky. Svetelný dizajn zasa definoval atmosféru jednotlivých etáp, ale zároveň pomohol aj prechodom medzi jednotlivými fragmentami.

Tanečné dielo Od zeme siahlo hlboko do koreňov slovenskej ľudovej kultúry, ktorú tvorcovia priblížili v súčasnom šate. Každý jeden detail v inscenácii je významovo prepracovaný a navzájom sú všetky prvky prepojené tak, aby tvorili jeden spoločný homogénny celok.