Zuzana Ďuricová HájkováPoznámka redakcie MLOKi miesto úvodu / Stručné vkĺznutie do tematiky:
Vydanie zborníka Divadlo v období hodnotovej krízy znie ako záslužný a odvážny čin! Aj keď ide „iba“ o zozbierané a rozšírené verzie referátov, publikácia, ktorá priebehy a deje dneška spája s kontextami súčasného divadla, má cveng. Početnosť príspevkov, kolorit autorov, zapojenie zahraničných teatrológov, čo viac si môže rozjatrená duša milovníka úvah o umení a jeho mieste v spoločnosti priať. Ak má náhodou ten „blbý“ zvyk čítať veci od konca, radosť dlho nevydrží. Nenápadný a krátky príspevok s názvom Čo robiť? od rektora Akadémie umení v Banskej Bystrici je veľmi efektívnym hasiacim prístrojom celého prípadného nadšenia.
Renomovaný odborník na divadlo, v minulosti výborný režisér a dodnes jedna z výrazných osobností slovenského divadla, v ňom okrem iného píše: „Divadlo z pasáže cudzopasí na ľudskom nešťastí a tvorí svoje „diela“, ktoré balansujú niekde na hrane artterapie a divadla, s podporou 3⁄4 mestskej dotácie na kultúru, ktorú poskytuje mesto Banská Bystrica.“[1] Ak teda „Divadlom z pasáže“ myslí to Divadlo z Pasáže, ktoré programovo pracuje s ľuďmi s telesným postihnutím a má na konte viacero pozoruhodných inscenácií (a jeden rektorom kritizovaný film), je zjavné že publikácia trafila klinec po hlavičke.
Skutočne žijeme v dobe hodnotovej krízy. Jej hlavnými strojcami však nie sú mená a inštitúcie, ktoré autor (celkom nezmyselne len v zmysle vlastnej konšpiračnej teórie) spomína ako príklady. Sú nimi skôr ľudia, ktorí sa rozhodli miesto snahy o chápanie komplexných spoločenských procesov súčasnosti velebiť minulosť a všetky pomyselné vysoké hodnoty, ktorými sa údajne na našej rodnej hrude ešte v nedávnej minulosti žilo. Škoda, že nemám ani tridsať a tak si nemôžem zaspomínať, kedy presne to bolo. Ako najlepšiu možnú reakciu na obskúrny príspevok uverejňujeme glosu Zuzany Ďuricovej Hájkovej, riaditeľky Divadla Štúdio tanca Banská Bystrica, ktorá sa rozhodla k „vysoko odborným“ útokom rektora zaujať svojské stanovisko.
(Milo Juráni)
Môj kamarát rektor – fiktívne stretnutie za okrúhlym stolom
Sedím s mojím kamarátom rektorom za stolom a len tak sa rozprávame. Poznáme sa už dlho, veľmi dlho, ešte z čias, keď som ja bola „iba“ choreografkou a on „iba“ režisérom a nie ako teraz, keď on rektoruje a ja riaditeľujem.
Tak si teda sedíme, rozprávame sa a tu on náhle prevraví:
Vážim si tvoju prácu, viem ako ju máš rada a ako pre ňu horíš, ale prepáč, musím napísať, že sa „rovná smrti, navštíviť vaše produkcie…“ Viem predsa, ako je to tu u nás a v tomto meste namáhavé, sám dobre poznám, ako ma hnevá, keď nám na študentskom predstavení chýbajú diváci, ale nedá mi to, napísať musím že „mnohí v Banskej Bystrici ani netušili, že existuje Divadlo tanca“ a samozrejme aj to, že „konečným efektom u súdneho človeka bude ešte väčšia ľahostajnosť k tvorcom tohto divadla…“ Vieš čo, ale aby som nebol príliš negatívny, napíšem tiež, že „málokto sa vymaní pri tvorbe divadelného repertoáru z predpokladu, že divák sa chce dnes v divadle predovšetkým zabávať a už vôbec neprišiel do divadla rozmýšľať“, ale prepáč, vás ako príklad takého vymanenia neuvediem, hoci ťa už dlhé roky poznám a viem ako starostlivo vyberáte témy svojich predstavení… Vieš, ja sa v skutočnosti vlastne trápim. Postrehol som, ako ťa ranilo, že jeden mocipán Vás začal používať vo svojom volebnom boji, veď aj píšem, že „noví mocipáni pomaly a rafinovane začali vnášať do spoločenského vedomia nové prvky, ktoré majú hodnotovo rozložiť človeka, aby bol manipulovateľnejší“, lenže prepáč, ja musím napísať aj to, že Vám „nahral na smeč, aby ste sa zviditeľnili“.
No a ešte Ti chcem samozrejme povedať, že by som si nikdy nedovolil bezostyšne ohovoriť svojich divadelných kolegov, lenže teraz musím, pretože som „tvorca, ktorý si vždy dával pozor, aby bol vždy v synchróne s práve vládnou mocou“, tak to potom, logicky, asi inak ani nemôžem.
A ja mu na to: „Kamarát môj, ešte že mi to takto vieš povedať pekne zoči-voči, už som sa zľakla že tú krásnu fotografiu, ktorú si kedysi spravil z môjho prvého ozajstnéjho predstavenia tu v Banskej Bystrici, by som musela zvesiť zo steny.“
[1] OĽHA, Matúš. Čo robiť? In Divadlo v období hodnotovej krízy : zborník referátov z 12. Medzinárodnej Banskobystrickej teatrologickej konferencie v cykle Dnes a tu. Ed. Andrej Maťašík. Banská Bystrica : Akadémia umení, 2015. ISBN 978-80-89555-60-4, s. 362.
