Text vznikol ako výstup workshopu Píš, ako tancujú 2023.
Na to, aby sme maľovali, vždy nepotrebujeme akrylové farby či maliarske plátno. Niekedy nám na to postačí celkom iné umenie. Niekedy sa takým plátnom stane aj obyčajné javisko, keď sa naň postaví tanečník. Dôkazom je tanečné predstavenie umelkyne Robie Legros s názvom Dear shelter (Drahý úkryt), ktoré sme mali možnosť vidieť v rámci festivalu Kiosk 2023. Priestor žilinskej Novej synagógy sa nachvíľu stal miestom vzniku umeleckého diela, v ktorom tanec, hudba a svetlo fungujú v harmonickej symbióze. Je sobota večer a do sály vchádzame v očakávaní niečoho jedinečného, neopakovateľného, originálneho. Každé predstavenie je totiž iné, z veľkej časti improvizované, vďaka čomu s každým ďalším jeho uvedením vzniká celkom iné umelecké dielo – celkom iná maľba vytváraná pohybom, zvukom a hrou svetla.
Nová synagóga v sebe ukrýva priestrannú sálu s vysokým stropom, ktorý nás mnohonásobne presahuje. Majestátnosť chrámu a jeho duchovná atmosféra sa prejavuje tiež v prvých momentoch predstavenia. Tanečnica prichádza na javisko v pološere, jej pohyb sprevádza hinduistický zvuk óm, zvuk, z ktorého podľa indickej filozofie vznikol celý svet. Aj my sme svedkami podobného začiatku, úvodu životnej modlitby za hľadaním bezpečia, útočiska, úkrytu. Tanečnica kráča popred čiernu polopriehľadnú tkaninu natiahnutú pred našimi tvárami. Pripomína divadelnú oponu, na rozdiel od nej sa však na úvod predstavenia nezdvihne, ale vytvára akúsi bariéru, štvrtú stenu, ktorá nezmizne ani dlho potom, čo táto opona v istom momente predstavenia náhle padá.
Počiatočná modlitba sa zo zvuku následne pretavuje do slov. Stredobodom našej pozornosti sa stáva počítač ako prostriedok pre vyjadrenie vnútorných pocitov. Táto výrazná rekvizita sa stáva nástrojom komunikácie medzi performerkou a hľadiskom, vďaka premietaniu obrazovky počítača vidíme celkom do jej vnútra. Akoby sme nahliadali do jej denníka. Slová, ktoré píše, sú jej osobnou spoveďou, poéziou na vyliečenie bolesti v duši. „Drahá… neznáma tvár.“ Oslovuje nás? Alebo seba? Jej metaforické putovanie na prvý pohľad ženie túžba po bezpečí, úkryte, možno sa však za tým skrýva čosi viac. Možno sa v spleti všetkého, čo ju po celý čas obklopuje, snaží nájsť skôr samu seba. Svoje skutočné ja ukryté za obrazovkou počítača či citeľnou bariérou, ktorá ju delí od reality.
Čierna látka, ktorá oddeľuje javisko od hľadiska ale nie je len bariérou – v istej chvíli sa stáva maliarskym plátnom, na ktoré pomocou práce svetla (Matthieu Legros) vrhá tanečnica svojim pohybom tiene. Máme pocit, akoby na tú látku maľovala, vďaka jej priehľadnosti však máme možnosť vidieť nielen výsledné umelecké dielo (látku predstavujúcu maliarske plátno), ale tiež umelkyňu za ním, ktorá ho v reálnom čase pred našimi očami vytvára. Úvodná tieňohra je jedným z vizuálne najpútavejších častí celého predstavenia a vytvára tiež krásnu metaforu, ktorá sa neskôr zhmotní v skutočnej maľbe na veľký hnedý kartón.
Následne tanečnica túto látku strháva, bariéra sa odstraňuje, po celý čas však spomienka na ňu ostáva v našich mysliach. Odhaľuje sa nám obrovský priestor, ktorý je nám cudzí podobne ako performerke, ktorá ho akoby nedokáže svojim pohybom celkom zaplniť. V istom zmysle však práve táto skutočnosť ladí s názvom predstavenia. Vo veľkom cudzom svete hľadá útočisko, hľadá samu seba – veľký priestor tak môže reprezentovať svet, v ktorom je stratená a snaží sa nájsť. Priestrannosť Novej synagógy jej v tomto hľadaní ponúka voľnosť, (takmer) nekonečnú slobodu pohybu, avšak za pomoci daného počtu rekvizít prítomných na javisku.
Tak, ako maliar pracuje s farbami, tak ona pracuje s rekvizitami. Je len na nej, ktorú vezme do rúk ako ďalšiu. Postupné striedanie rekvizít pôsobí enumeratívne, zároveň ale práve týmto spôsobom vzniká zakaždým originálne umelecké dielo, ktoré sa vytvára tu a teraz. S cieľom originality a jedinečnosti sa tak výrazným prvkom celého predstavenia stáva improvizácia. Plynulé hladké pohyby tela tanečnice sú výsledkom intuitívnych improvizácií podobne ako živá hudba (Amund Roe), ktorá jej tanec sprevádza. Sme tak svedkami skôr procesu tvorby než výsledného diela. Sme svedkami hľadania – premeny veľkého priestranstva na útulný domov, útočisko, bezpečie.
Samotné tanečné časti nie sú natoľko vizuálne zaujímavé a pútavé ako performerkina práca s jednotlivými rekvizitami. Jej pohyby sú plynulé, jemné, s prvkami baletu elegantné a krásne, precízne z hľadiska tanečnej techniky. Bez zmeny dynamiky sú však jej veľké pohyby rúk, ladné skoky či plynulé kreácie na zemi často monotónne. Dôvodom poklesu našej koncentrácie pri čisto tanečných prejavoch môže byť čiastočne aj zvolený kostým. Voľné tričko a nohavice performerky nám bránia plne sa sústrediť na jej pohyb, ktorý je voľbou kostýmu akoby viac brzdený než podporený. Na druhej strane však jej veľmi jednoduchý, ležérny, voľný, každodenný kostým až priveľmi evokuje domáce oblečenie. Voľba takéhoto odevu teda opäť harmonizuje s názvom predstavenia: slovo „shelter“ chápeme ako úkryt, útočisko, teda miesto, kde sa cítime bezpečne. Takéto miesto symbolizuje práve domov, na čo odkazuje zvolené domáce pohodlné oblečenie.
Pozornosť zakaždým znova nadobúdame až v momentoch, keď sa v centre diania ocitne ďalšia spomedzi rekvizít. Tie na javisku doslova ožívajú pod jej rukami. Až jej pohybom dokážeme odčítať ich symboliku. Obyčajná tyč sa v jej rukách razom mení na tyč povrazolezca, slepeckú, či zbraň. Najpozoruhodnejšia je však práca s veľkým výkresom. Ten tanečnici najskôr poskytuje dlho hľadané bezpečie vo svojich útrobách. Ukrýva sa do papiera až ju vôbec nemôžeme vidieť. Vzniknutý útvar následne jej pohybom ožíva – nadobúdame pocit, akoby ani nebola vnútri, akoby sa zo skrkvaného papiera, ktorý ju obklopuje, pred nami zhmotnilo akési tajomné zviera, čudné stvorenie, ktoré azda ani nie je z tohto sveta. Papier či kartón sa nakoniec stáva stelesnením metafory maľby – stáva sa skutočným maliarskym plátnom, na ktoré performerka vytvára bielou, čiernou a žltou farbou abstraktné obrazce.
Na záver ostáva tanečnica otočená tvárou k nám. V krátkej pauze sa nám naskytne možnosť sústrediť sa na jej výraz, z jej tváre však nedokážeme nič odčítať. Ani počas predstavenia, ani na jeho konci. Nedokážeme odčítať nijakú emóciu. Jej tvár však nie je sošná, mĺkva či prázdna, len veľmi neutrálna, uvoľnená, pokojná. Zmierená? Pre absenciu emócií na jej tvári sa ich len darmo snažíme nájsť v našom vlastnom vnútri. Po celý čas vytváraná maľba sa zavŕši až našim východom zo sály Novej synagógy. Máme možnosť kúpiť si performerkine vlastné kresby, ktoré sa stávajú akoby pokračovaním predstavenia, ktoré sme práve videli. Jej maľba presahuje hranicu do reality – chápeme, že až keď opúšťame sálu, vidíme výsledné umelecké dielo. Maľbu vytvorenú priamo pred našimi očami. Akoby sme nahliadli do zákulisia, ktoré stojí za vznikom niečoho, čo si následne pred odchodom môžeme kúpiť. Možno je toto tá emócia, ktorú nám Dear shelter umožnilo pocítiť – úžas nad tým, že sme sa stali svedkami niečoho takého neopísateľného a zázračného. Pocit, že sme priamo na vlastné oči mohli vidieť, ako sa rodí umenie.
Projekt workshopu Píš, ako tancujú 2023 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
