Text vznikol ako výstup workshopu Píš, ako tancujú 2024.
17. ročník festivalu Kiosk sa zameriaval na tému „Invázie“. Podtitul „blízke stretnutia“ nadväzoval na vzťahy, ktoré sa prostredníctvom invázie formujú, a ktoré nemusia so sebou niesť len deštrukciu či násilné vniknutie do usporiadaného prostredia, ale môžu nás obohatiť o nové perspektívy. Nasledujúce performancie a akcie okrem nosnej témy festivalu, komunikovali aj tému individualizmu, ktorá sa ako k spoločnosti a kultúre vzťahuje napríklad k životnému prostrediu.
„Blízke stretnutia“ zastrešovali aj niekoľko menších performatívnych akcií. Príkladom je tzv. mediálna trans-druhová špekulácia Evy Vozárovej a Fera Király s názvom Strojovia a agenty podľa rovnomennej knihy Josefa Kelemena. Cieľom umeleckej dvojice bolo predstaviť rastliny, ktoré vnímame ako invazívne a nazývame ich „burinou“. Rastliny, ktoré dokážu prežiť všade, a dokonca sa vedia pretlačiť aj cez každú škáru v chodníku. Pred budovou VŠDS práve takto cez betón vyrastajú rôzne druhy rastlín, k nim kriedou na chodník dobrovoľníčky napísali ich jednotlivé názvy a číselný údaj predstavujúci metabolizmus rastlín. Už neboli len burinou, ale s konkrétnym názvom sa spojili aj ich iné funkcie ako napríklad liečivé účinky, ktoré väčšina z nich má. V súčasnosti je diskurz environmentálneho žiaľu nastavený hlavne skrz dystopickú predstavu budúcnosti, kedy ľudský druh vyhynie. Király a Vozárová sa pýtajú, či práve vďaka týmto rastlinám a ich prispôsobeniu sa akýmkoľvek náročným podmienkam, budeme schopní prežiť. Posthumanistickým uvažovaním nám ozrejmujú, že záchranu z tejto blížiacej sa kataklizmy môžeme nachádzať aj v rastlinných druhoch, ktorých kvality často prehliadame.
V rámci festivalu bolo možné zhliadnuť diela, ktoré sa okrem globálnych problémov zameriavali aj na introspektuálne poznávanie vlastnej identity s konfrontáciou k spoločenským konvenciám. Sóla Lonesome Cowboy od Tomáša Janypku a Girevik od Romana Škadru sú sondou do štúdie vlastného tela, sily a maskulinity. Obaja performeri sa snažia vymedziť voči zaužívaným štruktúram v spoločnosti. Janypka skúma vlastnú maskulinitu v konfrontácií s očakávaniami spoločnosti prostredníctvom reflexie vyblednutého archetypu, Škadra v Girevikovi ukazuje možnosť chybovať v žánre nového cirkusu aj napriek dokonalej fyzickej a sile a tréningu.
Janypka pomocou rôznych štylizovaných póz ilustroval pop-kultúrny obraz kovboja. Identita, s ktorou vstupoval na scénu pôsobí ako vyblednutá spomienka – čo dotváral aj biely priestor Novej Synagógy, ktorý bol v súlade s Janypkovým kostýmom. Jeho kovboj okrem oblečenia nevlastní nič a aj z neho sa neskôr vyzlieka. Obnažuje sa od archetypu, ale aj od predstavy maskulínneho muža. Škadra zasa na scéne po celý čas manipuluje s tridsiatimi železnými kettlebellmi a predstavuje svoje telo v rôznych namáhavých situáciách. Je fascinujúce sledovať ako s kettlebellmi narába, v jednej časti ich má „navlečené“ na chodidlách. Z bosej chôdze s kettlebellmi si obúva topánky na vyššej a vyššej platforme. Napriek ženským topánkam tu performer „nespochybňuje klasickú hypermaskulínnu auru“ – ako sa uvádza v anotácií, pretože tento prvok okrem chôdze ďalej nerozvíja. V novom cirkuse je performer hlavne nositeľom znaku, nemusí komunikovať zložité idey. Škadrov Girevik však naozaj pôsobí len ako prehliadka fyzickej sily, alternatívne sémiotické pozadie z diela explicitne nevyplýva. Avšak jeho dielo naplnilo žáner nového cirkusu, konkrétne v prepájaní tanca, zvukovej zložky (rytmická práca s keetleballs) s princípmi cirkusu.
V kontraste k sile je slabosť – tú vo svojej performancii s príznačným názvom Weak Women tematizovali Eva Priečková a Zuzana Žabková. Patriarchálna spoločnosť si vyžaduje aktívnych silných jedincov, a preto je slabosť typicky vnímaná ako niečo negatívne. Dekolonializáciu mysle od konformizmu performerky komunikujú cez pohyb a ukazujú, že priznanie slabosti, vyčerpanosti či bolesti môže viesť k transformácií vlastného existenčného stavu. Prijatie vlastnej slabosti je viditeľné v časti, keď performerky začnú vykonávať „bojový tanec“. Navonok pôsobí ako súboj, ale pohyby, ktoré vykonávajú sú pomalé a sústredené, a tak jediným bojom je kanonizácia postu nositeľky bremena. Nesúperia proti sebe, ale spolu. Akceptujú svoj stav, a preto nad ním majú kontrolu, a v tom je sila celej performancie – aj napriek tomuto stavu dokážu pokračovať. Priečková a Žabková šli od introspekcie ďalej a v tejto performancii sa im podarilo detabuizovať konvenčné vnímanie slabosti.
Tohtoročný Kiosk na mňa pôsobil ako kozmos, ktorý sa necentralizoval na jedno miesto, ale fluidne prenikal aj do samotného mesta. Bol o invázií aj o blízkych stretnutiach. Bol o ľuďoch aj o introspekcii. A bol aj o slovenských umelcoch a umelkyniach. Platforma Pinkbus so svojou drag show sa stala emblémom pre celý festival, pretože vytvorila priestor na sebavyjadrenie, kultúrnu a ľudskú spolupatričnosť a priniesla nové perspektívy na uvažovanie nad tvorbou a jej zmyslom. Obzvlášť v súčasnom politickom diskurze je práve toto mimoriadne potrebné artikulovať.
Projekt workshopu Píš, ako tancujú 2024 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
