Peter Tilajčík
Katarína GurováAle čo je vlastne centrom a kde je centrum, to sme sa museli spýtať Miša Ditteho, lebo Bátovce sú síce malé, ale cesty Pánove a našich nôh sú nevyspytateľné. Vlastne asi takto neisto a hľadajúc začala aj naša rezidencia v bátovskom Centre umenia a kreativity. Mišo nás privítal, my sme už dorazili po prípitku, ubytovanie prebehlo podľa predstáv:
Mišo: „Ty budeš spať v tejto izbe a ty v tejto…“
Kaťuša+Tilo (unisono): „Nie, my budeme spať spolu, nie sme od macochy.“
Postele spojené, zobudenie v objatí.
Chceli sme niečo napísať, nejaké texty, nejaké songy, nejaké libreto, niečo, čo zostane – to bol zmysel tejto rezidencie, ale vlastne čo to má v skutočnosti byť, sme netušili. Nemáme granty, ani policajta nad sebou, pred sebou len šíre pole a veľa nevypovedaných, nepopísateľných a myšlienkovo neuchopiteľných príbehov. Začali sme hľadať, ale nevedeli sme čo, a nevedela to ani neočkovaná, neprekonaná pani predavačka v miestnych potravinách v Dome služieb. Mala zato dobrú krkovičku a domácu cibuľu, čo tatko podpultovo vytiahol. Na siedmy deň krkovička dobre padla – výborný bravčový černohor, po niekoľkodňovej vegetariánskej strave, ktorú si Kaťuša užívala a Tila z toho nadúvalo.
Čerpali sme inšpiráciu z vlastného vnútra, aj z úžasného obchodu s rozličným tovarom. Kúpiš tam aj demižón, aj papučky, aj legínky, aj náhrobný veniec.
Kaťuša: „Dobrý deň! Pastu vás poprosím.“
Pani predavačka: „Chcete túto, alebo túto, tú ľudia berú častejšie, tá je cvakacia.“ (Ponúka pasce na myši.)
Kaťuša: „Pastu by sme chceli, ale skvelé, že aj pasce máte.“
Po niekoľkých dňoch sme zhodnotili, že sme si mali asi kúpiť tie pasce, zuby sme síce mali čisté, ale ulapiť myšlienku bolo ťažšie. Naše dni boli, ako sa vraví, stereotypné. Obchod, víno, písanie, víno, spánok, písanie, obchod a tak dookola. Obchod bol jediným miestom socializácie, kde si obsluhujúci personál užil naše osobnosti:
Tilo: „Kata! Ty ma tak serieš už!“
Pani predavačka (nežne): „Úprimnosť nadovšetko!“
A s tou úprimnosťou sebe vlastnou sme každý deň a večer napísali jeden song a nejaké intermezzá, ktoré by jednotlivé výstupy mohli spojiť, samozrejme to často išlo v rovnici: víno, písanie, víno.
Tilo: „Čo víno, borovička to bola.“
Keď sme už nezvládali tvorivé napätie, vybrali sme sa na prechádzku k jazeru. Sláva moderným technológiám!
Kaťuša: „Kde to je? Zapni google maps!“
Dunčo štekal, traktor po ceste trúbil aj zavoňal, cicušky boli prítulné, aj veverička s objemným chvostom „jak vlasy Lucie Bílej“ utekala pred nami. Absolútna idyla.
Aby sme si netrénovali len naše tvorivé skills a ducha, aj sme sa hýbali.
Kaťuša: „Poďme si zacvičiť dnes.“
Tilo: „Nenávidím cvičenie, neviem sa nadýchnuť, zaslintaný, spotený som, a toto – nikdy never človeku, ktorý povie, že cvičenie je super!“
Tak sa skončilo Tilovo prvé cvičenie po 10 minútach s premotivovanou modelkou na júťjube.
Pri písaní sa naším najlepším partnerom stala biela tabuľa, ktorú týždenník zabudol utrieť. Každý večer/deň sme brali do rúk fixky a hubku.
Tilo: „Zelenú nie! Červenú už vôbec!! S čiernou to pôjde!!!“
Kaťuša: „A potom to do tohto pekného zošitka prepíšeme na čisto.“
Sypali sme slová z rukáva, skôr to miestami vyzeralo, akoby sme sipeli na seba. Do toho nám hrala Hana, aj Helena, aj Tina a Natalia tiež. Bolo to sem-tam lyrické, často príliš patetické, a najčastejšie bez hlavy a päty. Ale keď nastal moment:
Kaťuša+Tilo: „Toto je dobré!“
Kaťuša: „Ale ešte si to ráno prečítame!“
Je ráno…
Tilo: „A furt je to dobré!“
Tak nastala katarzia. A vlastne katarzia bola celá rezidencia, miestami dlhá, ako cesta za modrým vtákom, ale v konečnom dôsledku úspešná. Desať songov aj s medzihrami.
Kaťuša: „Ale prečítame si to tak o tri týždne a uvidíme, či to stojí za to!“
Zatiaľ prešli dva, výsledok teda nevieme. Ostáva len dúfať. Keďže beznádej umiera posledná.
P.S. We are Bastards!
