Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú No. 4 (Kiosk 2019).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.
Juraj Mitro – nová tvár nielen pre Kiosk
Umelec Juraj Mitro pochádza z Prešova a študuje v Ateliéri fyzického divadla na JAMU v Brne. Na tohtoročnom festivale Kiosk debutoval so svojou absolventskou sólo performanciou Cesta kolem mého pokoje, prostredníctvom ktorej mal možnosť predstaviť sa aj slovenskému publiku.
Ešte pred fyzickým divadlom si študoval psychológiu a francúzštinu. Čo ťa viedlo k tomu, že si tak radikálne zmenil zameranie?
Hoci nemám žiadne tanečné vzdelanie, ktoré by som si so sebou doniesol do nového štúdia, vždy som tancoval veľmi rád. Prvý kontakt s divadlom a pohybom prišiel už počas môjho štúdia francúzštiny. V Brne som sa dostal ku kontaktnej improvizácii, čo je veľmi otvorená tanečná forma. Vtiahlo ma to až do takej miery, že som ju po roku začal aj sám učiť. Ďalšia z vecí, ktoré ma zaujali a výrazne ovplyvnili bola forma dialogického jednania s vnútorným partnerom, ktorá sa vyučuje na Filozofickej fakulte MU v Brne. Nasledovali prvé kontakty s Pierrom Nadaudom, ktorý vedie spomínaný Ateliér fyzického divadla na JAMU. Vďaka nemu som bližšie spoznal aj pouličné divadlo. Dôvody, prečo som sa rozhodol pre tanec, sú teda jednoduché. Rád sa hýbem, tancujem, improvizujem a baví ma to rozhodne viac než učiteľstvo francúzštiny.
Pri tvorbe sóla Cesta kolem mého pokoje si sa inšpiroval aj rovnomenným románom Xaviera de Maistre. Čo konkrétne ťa na tomto románe inšpirovalo?
Xavier de Maistre v románe z 18. storočia opisuje 42 dní, ktoré strávil sám v domácom väzení. Imponoval mi jeho prístup k samotnému väzeniu. Chápal ho ako dar, ako čas pre seba, kedy sa mohol zamýšľať nad vlastným životom. Čas, počas ktorého mohol popustiť uzdu fantázii a skrz vlastné spomienky cestovať do diaľav vlastnej mysle. Bol to preňho najlepší a najlacnejší „cestovateľský prostriedok“. Na začiatku som rovnako ako autor aj ja smeroval k minimalizmu. Po určitej dobe však nastal obrat a začal som sa zamýšľať nad tým, ako trávi samotu súčasný človek. A aby som danú myšlienku vystihol čo najlepšie, použil som množstvo elektroniky a rekvizít zo súčasnosti. Spoločnosť mi teda robili „parťáci“ ako ventilátor, mikrovlnka alebo lampa s vešiakom.
V ceste kolem mého pokoje je komickosť jeden z výrazných prvkov. Je zámernou súčasť tvojej tvorby alebo vyplývala skôr z témy tohto konkrétneho diela?
Keď je človek zavretý v miestnosti 42 dní, buď sa z toho zblázni alebo sa z toho vysmeje. Ja preferujem cestu vysmiatia sa. Avšak komika je naozaj jedna z vecí, ktoré by som chcel vo svojej tvorbe naďalej rozvíjať. Dvakrát som sa hlásil aj za zdravotného klauna. Neúspešne. Ale je to aj naďalej jeden z mojich snov.
Sen stať sa zdravotným klaunom znie neobvykle. Čo ťa k tomu viedlo a prečo si podľa teba už dvakrát neuspel?
Celé to zastrešuje nezisková organizácia, ktorá získava financie z dobrovoľných príspevkov a z 2 % z daní. Je to však dobre platená práca, ktorá človeku každý deň zaberie dve až tri hodiny. Myslím si, že na dobrovoľnej báze by to robil málokto, je to totižto psychicky aj fyzicky namáhavé. A prečo ma nevzali? Bude to znieť vtipne, ale dôvod bol ten, že som sa im javil perverzný. Na škole som totiž absolvoval aj klaunskú prípravu, kde sme ich znázorňovali veľmi otvorene a miešali ich s bufonmi – provokatívny, zlý klaun (pozn. red.). Výsledkom tak bol klaun, ktorý si robí srandu z publika. To však v nemocnici nie je možné aplikovať, tam je dôležité nechať si ako klaun robiť srandu zo samého seba. Keď som šiel na pohovor, bolo mi povedané: buď sám sebou. Ja som ich počúvol a na základe svojej školskej skúsenosti som sa im preto javil z hľadiska ich požiadaviek ako perverzný. Ďalšia prekážka bola v tom, že som pracoval viac s telom ako so slovom. V nemocnici je to presne naopak, dôležitejšie je slovo. V každom prípade to bola veľmi prínosná skúsenosť.
Tento rok je pre teba prelomový, čo plánuješ po absolvovaní bakalárskeho štúdia Ateliéru fyzického divadla na JAMU?
Tento rok ma prijali spoločne s niektorými mojimi spolužiakmi na Katedru autorskej tvorby a pedagogiky aj Alternatívne a bábkové divadlo na DAMU. Nastúpim na oba odbory a postupne zistím, ktorý mi viac vyhovuje. V rámci alterny však chceli, aby sme predstavili koncept predstavenia, ktoré spolu s nimi zrealizujeme. Vymyslel som projekt, ktorý sa nám s jedným spolužiakom zapáčil natoľko, že na ňom sami začíname pracovať. Je to však zatiaľ iba v začiatkoch a nechávam tomu voľný priebeh.
Projekt workshopov Píš ako tancujú z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
