Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú (Kiosk 2018).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.
Fakt, že tohtoročný Kiosk festival som navštívila prvý krát, využijem ako výhodu a pokúsim sa ho použiť ako ťažisko tejto krátkej úvahy. Neschopnosť porovnávania festivalu s jeho predchádzajúcimi ročníkmi a relatívna absencia povedomia tanečnej platformy na Slovensku zapríčinili menšiu kontextovú nevýhodu, zároveň však umožnili väčšiu nezainteresovanosť, spojenú s otvorenosťou voči zhliadnutým tvarom a celkovým dojmom. Oproti dávno zabehnutým kioskovým divákom som do priestoru žilinskej Stanice vchádzala bez očakávaní a obrazne povedané, s čistým štítom. Stanica sa na štyri festivalové dni zmenila na miesto, ktoré ponúkalo, aj vzhľadom na tematiku tohto ročníka, množstvo otázok a odpovedí. Myšlienka procesu ako niečoho neukončeného, nedefinovateľného a v priebehu tvorby, nechávala divákovi priestor na narábanie so zhliadnutým po svojom. Priestor, v ktorom si našiel svoje vlastné odpovede. Na druhej strane otázky, ktoré si mohol klásť a ktoré boli právom namieste, ostali v niektorých prípadoch nezodpovedané. Počas festivalu mnohokrát zaznela otázka postavenia diváka. Aj keď som tento rok absolvovala svoj prvý ročník, nedalo sa nevšimnúť si, že festival pôsobil pomerne uzatvoreným dojmom. Pre aký typ diváka je festival určený a do akej miery v ňom zohrávajú rolu nezapojení ľudia z vonku? Ako je vôbec nastavený celý koncept festivalu odvážneho diváka a aké je celkové povedomie o ňom? Tohtoročný Kiosk sa dotýkal viacerých spoločensky kritických tém, a ak slúži divadlo na zdieľanie myšlienok a názorov, je dôležité, aby sa dostalo k ľudom a splnilo tak svoj účel. K ľudom, ktorí sa primárne nepohybujú na poli divadla a tanca. Je totiž veľká škoda, hrať len pre nás, zainteresovaných.
Projekt workshopov Píš ako tancujú z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
