Text vznikol ako výstup workshopu Píš, ako tancujú 2023.
Človek je v spoločnosti často iba vystaveným kusom mäsa na trhu. Hodnotu mu určuje jeho okolie, ktoré ho neraz škatuľkuje, z čoho je veľmi náročné sa vymaniť a zároveň sa nepodriadiť takémuto vplyvu. To, ako sa často pozerá spoločnosť na určitú skupinu či jednotlivca, ktorý nezapadá do určitých parametrov sa zaoberá aj tanečná performancia Anomalie, ktorá rozoberá nielen témy pohľadu človeka na človeka, ale aj sexizmu a predsudkov.
Počas príchodu divákov, na zemi leží nehybne mladá žena. Hľadisko má arénovité sedenie, na základe čoho vzniká dojem akejsi kaucie. Vďaka točni, na ktorej sa performerka neskôr hýbe, no z ktorej nezíde počas celého predstavenia, na ňu naskytá pohľad zo všetkých strán. Záhrada v Rosenfeldovom paláci v Žiline poskytuje performancii výnimočnú situáciu z hľadiska svetla. Na performerku svieti iba prirodzené svetlo bez ďalších svetelných efektov, čo vytvára dojem brutality a pocitu skutočnosti. Vďaka svetlu a scénickému riešeniu nie je možné nič skryť a jej polonahota navyše predstavuje doslova odhalenie duše a celej ľudskej podstaty. Performerka svoje telo doslova deformuje, čo pre mnohých divákov môže narúšať komfortnú zónu.
Celá performancia by sa dala rozdeliť na tri časti. Prvotne je viditeľný najmä kŕč. Nádej na aspoň mierne uvoľnenie nie je. Pohyb je strnulý, trhaný a neprirodzený. Performerka Joanne Simões svoje telo ohýba do neprirodzených polôh od celého chodidla až po prsty na rukách. Každý pohyb pôsobí bolestivo a únavne. Miestami sa trasie a inokedy naopak iba strnulo zastane v určitej polohe. Zmena nastáva v momente, kedy sa mení hudba a performerka pomaly začne uvoľňovať energiu, ktorú v sebe dovtedy držala. Jej pohyb sa pomaly uvoľňuje a mení z trhaného na plynulejší, to skrz celé jej telo. Choreografia vytvára dojem až pohybov typických pre ľudí na diskotéke, pričom atmosféru podporuje aj samotná hudba. Performerka sa zrazu začne uvoľňovať. Očividné napätie jej tela sa uvoľňuje a aj výraz v jej tvári sa postupne zjemňuje. Hudba sa však opäť začína spomaľovať a viac rytmizovať. Performerka sa postupne naspäť vracia do trhaného a menej uvoľneného pohybu. Teraz sa však nevracia na zem, no namiesto toho upreným pohľadom hľadí do hľadiska a točňa, na ktorej stojí jej umožňuje hľadieť do všetkých strán. Vzniká tak priamy kontakt s divákom, čo vytvára na jednej strane pocit intimity, na druhej zodpovednosti za to, čo sleduje.
Hudba, ktorá nie je síce ťažiskovou zložkou performancie, je spočiatku ťažkopádna. Dominantou je viac rytmickosť než melodickosť. Kakofónia syntetického zvuku zdôrazňuje trhavé pohyby performerky a strieda sa pomalšie tempo s rýchlejším, čo môže znázorňovať kolísavé etapy ľudského života. Hudba sa rapídne zmení po odznení textu: „Now I dance”. Rytmus sa zrýchľuje a silné tupé údery sa postupne menia na melódiu, do ktorej performerka tancuje. Jej spôsob hýbania sa zmenil a zo strnulého pohybu, ktorý pôsobil miestami až bolestivo, je zrazu cítiť uvoľnenie nahromadenej energie. Trhavosť a ťažkopádnosť nahradila plynulosť a uvoľnenie. Zmenu je vidieť nie iba v pohybe, ale aj v mimike.
Výzor performerky podtrhuje aj jej výzor. Krátko ostrihané vlasy priam chlapčenského strihu a neoholené ochlpenie môže zdôrazňovať domnelý ideál krásy a spoločenské konvencie, ktorým je žena v súčasnosti vystavená. Predpoklad, že krása ženy spočíva v dokonalých vlasoch a do hladka oholenej pokožke, popiera celá performancia od základov a ukazuje, že na piedestáli môže stať aj prirodzene krásna žena, bez potreby niečo meniť na vlastnom tele. Celkový vzhľad jej dotvárali namaľované obrazce po celej pokožke. Niekde jej zvýrazňovali žily, na iných miestach mala celé časti zvierat či súvislého textu. Telo ako tabula rasa, s ktorým sa rodíme, sa postupne zapĺňa a okolie nás označuje svojimi umelo vytvorenými nárokmi a predstavami.
Tanečná performancia otvára množstvo tabuizovaných tém, ktoré sú pre spoločnosť stále neprijateľnými. Na prvý pohľad jednoduché a drobné veci, ako sú chĺpky či strih vlasov skresľujú pohľad na človeka ako komplexnú bytosť, ktorá presahuje svoju vonkajšiu schránku. Je niečím viac, ako len objektom v múzeu či na kaucii.
Projekt workshopu Píš, ako tancujú 2023 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
