Martina BeňováAko sa má človek vymaniť z okov fatalizmu a prijať, že sloboda existuje nezávisle od jeho vôle? Sloboda, ktorá neznamená len povinnosť voľby, ale súčasne priznáva jej ťažobu? Tieto otázky sú nosnou tézou inscenácie o živote, tvorbe a filozofii dánskeho filozofa a predchodcu existencialistov Sørena Kierkegaarda.
Samotná inscenácia začína niekoľkominútovým štronzom predstaviteľa Kierkegaarda – Mária Drgoňu. V pozadí sa ozýva tikot hodín naznačujúci neúprosné plynutie času. Scéna je inak zatiaľ prázdna. Kierkegaard je oblečený v dlhom hnedom kabáte s klobúkom na hlave, v ruke zviera dáždnik. Osvetľuje ho iba bodový reflektor. Nehýbe sa, nehovorí, iba strnulo stojí, zamrznutý ako protipól stáleho plynutia času. Neschopný činu, oslobodený od rozhodnutia konať, a teda oslobodený od zodpovednosti za následky, ktoré konanie prináša.
Neskôr, keď sa pohne, tlmočí nám svoje pocity zúfalstva a úzkosti, prameniace zo slobodnej voľby. Prejavom slobody je totiž podľa Kierkegaarda vedomé rozhodnutie si zúfať, a tým sa dostávať ďalej a mať nádej, že nezostaneme navždy pobývať v neslobode a nižších stavoch ľudskej existencie. Pretože nech už sa rozhodneme akokoľvek, na svojich ramenách vždy nesieme bremeno zodpovednosti za svoje rozhodnutie.
Autori inscenácie Søren Kierkegaard si ťaživosť témy uvedomili a rozhodli sa nebrať sa prehnane vážne. Momenty najväčšej sebaľútosti a utápania sa v melanchólii sú popretkávané humorom a obsahujú prirodzenú sebareflexiu, ktorá odľahčuje náročnejšie časti a divákom otvára dvere k empatii a stotožneniu sa s hlavným hrdinom. Za to inscenácia vďačí aj skvelej práci bábkoherca a tiež scénografa inscenácie Mateja Trubana, ktorý je Drgoňovým partnerom. Jeho cit pre úspornú fyzickú komiku je zdrojom tých najzapamätateľnejších momentov celej inscenácie. Počas Kierkegaardovho opisu jeho snúbenice Reginy a jeho vzťahu k nej, jednoduchými, no precíznymi pohybmi humorne stvárnil jej pýrenie sa a tak obohatil a dotvoril Kierkegaardove vyznanie.
Truban okrem Reginy stvárnil aj Kierkegaardovho otca. Ako sa môžeme dočítať v prameňoch zaoberajúcich sa filozofom, bol to práve on, kto osobnosť a nahliadanie na svet svojho šiesteho syna veľmi ovplyvnil. Nielenže sa v sebe navzájom zrkadlili, stal sa (spolu s Reginou) akousi hybnou silou celej jeho tvorby.
Kontext otca v Kierkegaardovej tvorbe však v samotnej inscenácii chýba. Tvorcovia totiž vzťah k otcovi načrtnú iba povrchne. Táto postava sa tu objaví, no neznamená to automaticky, že dielo aj obohacuje. Toto však nie je zlyhanie Trubanovej hereckej práce, ako skôr plytko vykresleného vzťahu v dramatickom texte. Dozvedáme sa síce, že Kierkegaard po ňom zdedil melanchóliu, nevieme však, aký kontext je za tým.
Možno preto, lebo daný počin patrí medzi prvotiny tvorcov, viaceré scénické metafory pôsobili pomerne prvoplánovo. V scéne, v ktorej Kierkegaard opisuje prchavú krásu žien a ich (ne)vernosť, stavia na stole domček z karát. Manifestuje tak krehkosť vzťahov bez pevných základov. Táto metafora je síce vizuálne pútavá, ale skúseného diváka neohúri. Pritom práve takému je inscenácia nepochybne určená. Akoby tvorcovia využili hneď prvý nápad, ktorý im prišiel na um.
Takisto prinášanie nábytku na scénu pravdepodobne nemalo ďalší význam než len ten, aby predstaviteľ Kierkegaarda neprešľapoval z nohy na nohu. Možno to nie je chyba, no absentujúci zámer udrie do očí najmä v takomto časovo a scénicky subtílnom diele.
Drgoňa, napriek tomu, že je študent dramaturgie, teda neherec, pôsobí v role Kierkegaarda prirodzene. Na začiatku inscenácie, keď sa „vymaní“ zo strnulosti, naťahuje hlásky na konci slov, zdôrazňujúc tak subjektívne vnímanie plynutia času. A hoci svoju postavu „nevyfarbí“, plynulo načrtáva jej kontúry a obohacuje ju už zmieňovanou sebairóniou.
Tvorcovia sa pokúsili uchopiť a obsiahnuť život a dielo Sørena Kierkegaarda, avšak zreteľne tu chýbal väčší autorský tvorivý vklad. Akoby sa spoliehali výlučne na to, že sprostredkované myšlienky a vôbec celá jeho filozofia je natoľko hlboká, že bude jednoducho stačiť iba scénicky uchopiť a pretlmočiť ju ďalej. Chýba prepojenie medzi Kierkegaardom – človekom a Kierkegaardom – filozofom. Prepojenie v tom, ako jeho život formoval jeho tvorbu a ako jeho tvorba formovala jeho život – za jeho citátmi chýba tvár, mäso a kosti. Kierkegaard nepísal pre učebnice. Jeho filozofia bola nástrojom vyrovnania sa s vlastným životom, spôsob, ako dokázal prežiť. Celkovo tak inscenácia pôsobí rozpačitým dojmom. Je to škoda, lebo takýto typ životopisnej či dokumentárnej drámy, ktorá sa zaoberá filozofiou a filozofmi vôbec na Slovensku chýba.
