Text vznikol ako výstup workshopu Píš, ako tancujú 2023.
Sme osamote, ale nie sme osamelí. Komunikujeme so sebou samými, ale neodpovedáme si my. Sme v prázdnom priestore plnom myšlienok a pocitov. Žijeme v úkryte, ktorý chráni nás alebo my jeho? Tanečná performancia Dear Shelter bolo tentoraz odprezentované na festivale nového slovenského divadla a tanca – Kiosku 2023 v Žiline. Autorkou konceptu, režisérkou a zároveň performerkou je Robie Legros, ktorá sa už niekoľko rokov venuje psychoterapii pohybom. Nepodieľala sa ale na vzniku sama, v spolupráci sa činili Matthieu Legros pri svetle a Amund J. Røe v hudbe.
Keď sa na scéne ocitá performerka, spolu so životom v jej vnútri ožívajú aj hmotné predmety navôkol. Stávajú sa súčasťou hry so vzácnym cieľom – nájdením bezpečného útočiska. Performerka tak rozličným objektom odovzdáva úlohu dopomôcť jej k jeho dosiahnutiu. Možno potom hovoriť o samote a prázdne, keď performerka bola živou, ale nie jedinou perfomerkou?
Organizátori sa rozhodli predstavenie umiestniť do priestorov Novej Snagógy, z čoho som bola spočiatku celkom skeptická, a to kvôli prílišným ozvenám tohto priestoru. Tie však dokonale zapadali do celkovej povahy tanečnej performancie. Keďže nebolo použitých mnoho verbálnych prvkov a performerka aj to minimum artikulovala zrozumiteľne, ozvena až posilňovala ústrednú tému a zároveň pomáhala dotvárať celkovú atmosféru. Oproti hľadisku bola natiahnutá čierna priesvitná látka väčších rozmerov, ktorá pôsobila dojmom kolosálnej obrazovky. Jej umiestnenie bolo ale v tesnej blízkosti divákov. Primálo priestoru medzi hľadiskom a látkou tak spôsobil nedostatočný výhľad na celú scénu. A to najmä na začiatku predstavenia, kedy sa performerka zjavila z ľavého boku hľadiska a prechádzala popred látku na pravú stranu. Bezprostredná vzdialenosť ponúknutá už v úvode, bola však aj znakom nadviazania vzťahu performerky s divákmi.
Práca so svetlom sa menila v rámci momentálneho emočného rozpoloženia performerky. Každej farbe sa tak dal pripísať konkrétny pocit. Modré svetlo evokovalo pokoj a odovzdanosť, na druhej strane biele svojou ostrosťou samostatnosť a náznak vzbury. Kostým bol ladený do naturálnych farieb, preto pôsobil neutrálne a tiež elegantne. Túto vlastnosť posilňovala aj jeho nepriliehavosť, a tým spôsobená absolútna voľnosť pohybu. Je možnosť, že zvolili práve takéto farby aj preto, aby vynikli jednotlivé prechody svetiel a významy farieb.
Hudba sa po celú dobu zakladala na pohybe performerky – doprevádzala ju, tvorili sa súčasne v daný moment a snažili sa o vzájomnú symbiózu. V úvode sa ozývalo len brumendo performerky v pomalých tónoch, ktoré ju akoby ovládali. Performerka sa následne vlnivými pohybmi obalená vo farbe modrého svetla premiestnila popred natiahnutú látku. Evokovalo to vnorenie sa a plávanie vo svojom ochrannom prístrešku. Potom vstúpila za plátno a svetlo sa zmenilo tak, aby osvetľovalo performerku zozadu a vrhalo jej tieň na látku. Vznikol dojem dvoch odlišných intenzívne tancujúcich bytostí. Následne sa na látku premietal text, ktorý performerka písala na notebook a zároveň ho čítala. Bol to list, v ktorom sa zmieňovala o svojom návrate z neba späť na zem po dlhšom čase. Verše sršali vernosťou a láskou, zároveň evokovali autoritu adresáta a druh strachu dieťaťa voči rodičovi. Po určitom čase začala niektoré slová zamieňať – jedno napísala a iné vyslovila. To posilňovalo budovanie strachu, ktorý núti dieťa byť poslušným. Klamala, lebo sa bála trestu? A nebola to len potrebná ochrana, istá cenzúra pred nevysporiadanými záležitosťami? Na záver sa ale podpísala ako unknown, čo mohlo byť definitívnym kľúčom k tomu, že voči adresátovi predsa len vyjadrila všetky myšlienky bez akéhokoľvek zahaľovania.
Po projekcii si performerka kľakla pred stoličku, na ktorej bol predtým položený notebook a začala súvisle šepotom vyslovovať nezmyselné slová. Jediným zdrojom svetla bola nad ňou zavesená lampa, ktorú podchvíľou rozhojdala, pričom sa zároveň rozosmiala. Predstavovala transcendentálny prechod z jedného priestoru (neba) do druhého (na zem), čo bolo možné vyčítať zo samotného aktu – akoby modlenia sa za šťastný príchod. Smiech mohol byť predzvesťou tohto radostného príchodu domov, do priestoru, ktorý poznala, avšak nasledujúca scéna nám prezrádza, že sa v ňom ešte musela hľadať.
Performerka „po modlitbe“ strhla natiahnutú látku. V kontexte osoby, ktorému bol list adresovaný, mi tento akt evokoval odhalenie vlastného vnútra. Performerka akoby pozvala divákov k sebe, avšak s podtextom: toto som ja, berte alebo nechajte byť. Následne si ju zmotala do rúk a zabalila si do nej hlavu. Zrazu sa pohybovala ťažkopádne a ustupovala do zadnej časti javiska. Odkazovala tým na ťažobu, ktorú v sebe niesla ako znak neúspechu? Látku nakoniec pomaly obmotala okolo betónového stĺpa a ak si na predošlú otázku odpoviem kladne, nastalo v tomto prípade pre mňa čelenie vlastnému strachu, zmierenie sa s ním a oprostenie. Po prekonaní tejto prekážky mohla putovať ďalej.
Následne na scénu vytiahla veľkú papierovú rolku, pomaly ju začala odbaľovať a obmotávať sa do nej, pričom postup volila veľmi citlivo. Najskôr spodnú časť tela, potom si ho pretiahla ponad hlavu, až nakoniec úplne zmizla pod jeho povrchom. Papier sa odrazu zmenil z neživej hmoty na kvázi žijúcu bytosť. Pozvoľna sa motal po priestore, pričom sa jasne dalo vidieť ako sa nadvihuje, čiže dýcha. Predstavoval formu úkrytu, do ktorého sa performerka uložila a zároveň v ňom žila. Miesto bez starostí a vonkajšieho sveta, miesto pokoja. Pohybom skúmala jeho vyhovujúce či naopak nesúce podmienky na obývanie. Po analýze sa opäť jemne vynorila spod papiera a zamerala sa na ďalších „spoluperformerov“.
Skúmala bambusové tyče, aký vydávajú zvuk pri rôznej rýchlosti švihnutia, alebo ako sa správajú, keď s nimi manipulovala okolo vlastného tela. Po istej chvíli nechala jednu voľne stáť a hľadala jej balans. Zakaždým, čo začala tyč padať, opatrne ju chytila. Táto sekvencia pre mňa predstavovala opateru. Po kartónovom papieri, v ktorom načerpala silu a mohla v ňom nájsť útočisko, prišli tyče, ktorým úprimne mohla odovzdať to, čím bola sama naplnená. A zároveň sa touto hrou dostávala hlbšie do svojej podstaty, ktorú mohla zreteľnejšie skúmať. Následne ju vyjadrila maľovaním na spomínaný kartón. Pre tento účel obalila konce tyčí látkou. Najskôr maľovala bielou, potom čiernou a nakoniec žltou farbou. Abstraktné maľovanie prebiehalo v sprievode dynamickejšej hudby, čo sa odzrkadlilo aj na pohyboch. Mohlo to byť vyvrcholenie nahromadených pocitov a spôsob, akým ich svojvoľne vyjadrila, akoby predstavovala šantenie malého dieťaťa, stále ukrytého v duši dospelého človeka.
Prichádza časť, kedy sa performerka presunula do zadného výklenku javiska, kde boli situované stĺpy. Spoza nich začali výrazne až rušivo svietiť chladné neóny. Pôsobili však skôr proti účelu. Performerka pobehovala spoza ne a vynárala sa, bolo vidieť len jej siluetu, ale celkový obraz pre mňa nedával zmysel. V mojom vnímaní ostal v rovine nepochopenia. Oproti ostatným obrazom bol príliš výrazný, nečítala som z neho metaforu hľadania útočiska. Vytrhol ma z nálady, v ktorej sa predstavenie dovtedy nieslo a narušil tak linku, ktorú som si postupne namotávala, takže ostal bezúčelný.
V závere performerka začala intenzívne tancovať, bez použitia akéhokoľvek „spoluperformera“. Pohybom som ale nevedela pripísať nijaký význam, nenaväzovali na predošlé obrazy, nevidela som obdobnosť alebo aspoň prepojenosť s hocakým predošlým javom. Výraz jej tváre bol navyše neurčitý, nedostavila sa tak žiadna emócia. A keď náhle zastavila, ihneď sa ozval potlesk, ktorý sa postupne stupňoval. Performerka na mňa pôsobila dojmom prekvapenia, čo by značilo, že sa podriadila vonkajšiemu vplyvu, lebo performancia bola po potlesku u konca. Potvrdzovalo by to ale, že sme boli jej spoluúčastníkmi a naša vzájomná spolupráca fungovala.
Performerka počas celého výstupu reagovala na podnety, ktoré vyplývali zo správania sa „spoluperformerov“, a pretvárala ich vo vlastný prospech tým, že jej dopomáhali vypovedať o emočnom rozpoložení. Žiadna ďalšia ani predošlá performancia tak nie je rovnaká, i keď sa drží vopred stanoveného základu – témy. Keďže ide o prevedenie performancie v momentálnom mentálnom nastavení performerky, môže sa meniť forma. Tá záleží od reakcií performerky na spomínané podnety a tiež priestoru, v ktorom sa performancia odohráva. Práve to ma na tejto produkcii nesmierne zaujalo – odovzdanie sa momentu tu a teraz. Performerka tým vyjadruje zodpovednosť voči každej repríze, divákom, ale aj voči sebe samej. Zodpovednosť v maximálnom sústredení, ponorení sa do vlastného vnútra, a tým prechádzaní si psychoterapiou odznova. Takéto nastavenie považujem za neľahko dosiahnuteľné, keďže efektívne spracovať sebareflexiu a porozumieť jej, je často náročné. Performerka prenikla do svojho sveta s nesmiernou ladnosťou a v mojom ponímaní z neho na konci aj vyviazla v rovnakom pocite – odovzdanosti. Aj od nás sa totiž odvíjalo, kedy nastane koniec, ale nemôžem potvrdiť, že sa mi nežiadalo ešte finálne slovo, ktoré by bolo krokom od odovzdanosti k sebestačnosti. Tá sa mi na záver žiadala pre uzavretie cyklu hľadania.
Celou performanciou sa niesla téma hľadania vlastného útočiska, ktoré sa premietalo v hre s rôznymi spoluaktérmi – predmetmi. Každá interakcia s predmetom bola výpoveďou stavu, momentálnej myšlienky. Robie konkrétne predstavenie na Kiosku venovala svojej mame. Keďže performancia nesie názov Dear Shelter, mohla práve v tento čas a v tomto priestore hľadať útočisko u nej. Osoba mamy sa sama ponúka ako znak ochrany, dôvery a lásky. Ostalo ale na divákovi, akým spôsobom si dané myšlienky interpretoval. Performerka mu nechávala voľnú ruku, neusmerňovala ho natoľko, aby si do nich sám nemohol vložiť vlastné konotácie. Preto aj potreba ukončenia bola u každého iná, niekto mohol prečítať, že svoje útočisko našla. Avšak pre mňa ostal príbeh nedopovedaný. Pociťovala som chtíč dozvedieť sa o niečo málo viac, potrebovala som finálnu bodku, ktorá v tomto prípade bola ukradnutá nasýtením istých divákov. Ale možno mi to Robie dorozpráva v iný deň.
Projekt workshopu Píš, ako tancujú 2023 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
