Michaela ZakuťanskáPred pár rokmi som si len tak pri hľadaní inšpiračných zdrojov „listovala“ v internetovom vydaní týždenníka Stropkovské spektrum. Okrem toho, že som sa dozvedela o mužovi s najdlhšou bradou, som si so záujmom prečítala spoveď matky, ktorá svojho syna závislého na pervitíne poslala na liečenie do resocializačného centra Čistý deň v Galante. Štýl, akým bol článok napísaný, postoj matky k závislosti syna a názov zariadenia vo mne zanechali silnú emočnú stopu. Uložila som si túto informáciu do „šuflíčka“ s názvom divné regionálne, mysliac si, že ju možno raz pri písaní vytiahnem. Vo svetle dnešných udalostí uvažujem, či to nemohol byť iba reklamný článok rozbiehajúceho sa zariadenia. Podobné mohli uverejniť v rôznych malých mestách, kde je problém so závislosťou mladých väčší než sa navonok zdá. Matky, ktoré si nevedia rady, si zaručene prečítajú článok tohto druhu. V takom Stropkove sa toho veľa robiť nedá a zrejme už nezostali peniaze ani na billboardy Zober loptu… Konšpirujem.
Hľadám správne slová, aby som vyjadrila, čo pre mňa Čistý deň od tej chvíle znamenal. Zbožňujem divné slovenské názvy vyjadrujúce presný obsah, no pôsobiace zvláštne, strnulo, elegantne. Čistý deň sa dostal do môjho rebríčka najlepších pomenovaní, hneď vedľa súťaže Mladý obal, obce Nový život a bájnej „tety z Fiľakova“, podľa vkusu ktorej sa píšu slovenské seriály. Vždy, keď som mala možnosť, s radosťou som využívala znalosť o existencii zariadenia s čudným názvom.
Dnes už tento neslávny názov pozná každý. Čistý deň prináša denne novšiu a novšiu inšpiráciu, poukazujúcu na smutné mechanizmy moci a klamstva. A my sa kolektívne hanbíme spolu s riaditeľom zariadenia, ktorý zažíva najhoršie (možno posledné čisté) dni vo svojom živote a roztržitý, nervózny, napätý, rozháraný, duchom neprítomný sa pokúša zachrániť poslednú štipku svojej dôstojnosti. Na tlačovej konferencii sa nedobrovoľne vystavený médiám snaží vyvolať dojem suverenity, utíšiť smäd po senzáciách. Nezmyselne opakuje naučenú frázu, ktorú mu zrejme niekto poradil. Hlasy novinárov sa mu zlievajú v hlave, počuje iba tlkot vlastného srdca a spúšte zrkadlových fotoaparátov, ktoré prehlušujú jeho vnútorný hlas. Len aby nikto nedostal epileptický záchvat. Asi si predstavuje, že je doma, ukrytý v súkromí svojich štyroch stien. Ešte nevie klamať. Prečo sa na to riaditeľovanie dal?
Aj Galanta, aj Stropkov by mohli byť dejiskami Záborského Dvoch dní v Chujave. Tretie dejstvo. Deň čistý. Deň, ktorý má ukojiť našu túžbu po senzáciách, naplniť potreby plachých voyerov, ukázať, že aj táto kauza čoskoro zmizne zo svetla sveta, lebo ani jeden rezort našej krajiny nie je zdravý a občania nemajú dosah na to, aby ju resocializovali a zbavili závislosti na klamstvách mocných. Ale verím, že raz na Slovensku zažijeme skutočne čistý deň s čistým svedomím.
