Dáša Godová1993. Rok pokojného rozpadu Československa. Je to už 25 rokov, čo si tieto krajiny žijú svoj samostatný život. Boli dôvodom „rozvodu“ neprekonateľné rozdiely? A čo na to hovoria Česi a Slováci, ktorí v tej dobe chodili ešte len do škôlky, robili prvé kroky, alebo (podobne ako ja) neboli na svete?
Inscenácia 1993 je spoločným dielom českého Divadla na cucky a slovenského Divadla Petra Mankoveckého, ktorá sa pozerá na bratský vzťah Čechov a Slovákov z toho najautentickejšieho pohľadu. Na javisku sa stretli dva páry – dvaja mladí Česi Pavla Dostálová a Adam Joura s dvomi Slovákmi Šimonom Ferstlom a Tomášom Pokorným, a spolu s režisérkou Silviou Vollmannovou vytvorili vlastný autorský text. Ale pozor, žiadne fabulácie, herci vystupujú sami za seba. Pri tvorbe vychádzali zo svojich spomienok z detstva a dopomohli si dokumentárnym video materiálom a audio nahrávkami z tohto obdobia.
K dispozícii majú jednoduchú scénu Ľudmily Bubánovej. V pozadí stoja sivé, kovové stojany a na nich visia šedé saká symbolizujúce politikov. Ďalej sú tu štyri kreslá na kolieskach a malý prenosný videoprojektor. Stojany so sakami sú veľmi funkčnou a nápaditou zložkou scénografie. Hercom slúžia napríklad ako pulty v súťaži či neskôr ako plocha pre videoprojekciu.
Súboj dvoch národov
Už v úvode, keď vidíme hercov oblečených v športových úboroch, ktorí sa rozdeľujú do dvoch tímov, tušíme, že budeme svedkami súťaže alebo akéhosi súboja medzi Čechmi a Slovákmi. V takejto atmosfére sa nesie celá inscenácia. Najväčší priestor tu dostala hra, v ktorej českí herci hádajú význam slovenských slovíčok a v ďalšom výstupe si úlohy vymenia. Pri tejto ich hre, vznikajú vtipné „hlášky“ a rôzne komické akcie. Napríklad, keď hádajúci nevedia význam daného slovíčka, ten, čo ich skúša, im to zahrá pantomimicky, v „bábkarskom štýle“, za pomoci vrchných častí pánskych kabátov.
Aj keď tieto výstupy plynú v rýchlom tempe, súťažných slovíčok je až priveľa a hravý princíp sa stáva monotónnym. Rivalita medzi národmi/postavami kulminuje v druhej polovici hry v slovnom súboji. Postavy ponúkajú svoje životné a herecké úspechy na princípe „kto dá viac“. V jednej chvíli sa však Joura cíti byť najslabší a priznáva porážku, na čo hneď zareagujú jeho protihráči Ferstl a Pokorný a začnú ho kamarátsky povzbudzovať. Akoby rivalita medzi Čechmi a Slovákmi bola len naoko, akoby v tom bola len čistá súťaživosť, nie akákoľvek nevraživosť.
Rôzne súboje sa striedajú s akciami, počas ktorých sa herci kĺžu na stoličkách s kolieskami a chronologicky menujú dôležité udalosti roku 1993 vo svete (v prípade Jouru to sú narodeniny jeho rodinných príslušníkov). Opäť akoby hrali hru, tentoraz, „kto bude prvý“. Informácie podávajú s miernym afektom a s výrazom moderátora televíznych správ. Pri niektorých dátumoch sa zastavia a z postavy vystúpia, aby informáciu okomentovali. Popri týchto výstupoch využívajú plochu stojanov na premietanie videa. Vo fragmentoch dobových správ a relácií odznievajú rôzne názory na rozdelenie Československa, či už politikov alebo obyčajných ľudí. Jedným z najlepších momentov inscenácie je potom výstup Pavly Dostálovej, ktorá si púšťa domáce videá z detstva a pritom rozpráva o svojom nebohom otcovi Pavlovi Dostálovi, ministrovi kultúry v Českej republike v rokoch 1998-2005. Spomína ho v súvislosti s tým, že sa ho nestihla opýtať na jeho názor na rozdelenie Československa. V jej herectve nie je patetický smútok, hrá civilne, čisto, bez snahy o emočný dôraz.
Inscenácia 1993 pôsobí v niektorých častiach neučesane, strácajú sa významy, možno aj preto, že nie sú jasne sformulované alebo idú v rýchlom slede, čo spôsobuje, že divák ich nestihne odčítať. Týka sa to aj artikulácie hercov. Počas reprízy v bratislavskej A4 neboli isté repliky zreteľne vyslovené a tým pádom sa viaceré pointy stratili. Herci boli v niektorých pasážach neistí a občas sa mýlili, najmä Tomáš Pokorný. V sprievodných textoch k inscenácii tvorcovia položili otázku: Ako mladí vnímajú rozpad Československa? Táto téma sa však skôr pretransformovala do otázok ohľadom súčasného vzťahu medzi Slovákmi a Čechmi.
Väčšina mladých Slovákov teda vníma Čechov ako tých, ktorí nosia ponožky v sandáloch. Česi poznajú Slovákov ako alkoholikov, ktorí vedia jednou nadávkou nahradiť všetky slová. Inscenácia síce vtipne ukazuje rozdiely a podobnosti medzi Čechmi a Slovákmi, no názory mladých ľudí na prelomový rok 1993 sú iba naznačené, a to je veľká škoda. Mala pritom potenciál ponúknuť priestor na vyjadrenie názoru, istú polemiku k tejto udalosti, no nevyužila ho. Mladí už riešia prítomnosť – rok 1993 je dávna história.
