Text vznikol ako výstup workshopu Píš, ako tancujú 2023.
V strede záhrady secesného Rosenfeldovho paláca sa nachádza polonahá, rebelsky vyzerajúca zhrbená performerka Joana Simões ako vystavený objekt – vyholené vlasy, namaľované tetovania, ktoré sa na vplyv tepla topili, mračí sa a nesmelo sleduje divákov, ktorý sa práve usádzajú. To je začiatočný obraz, ktorým štartuje sólo tanečná performancia.
Hneď pri vstupe do záhrady Rosenfeldovho paláca nastáva napätie medzi divákmi a performerkou. Minimalizovaný očný kontakt a vystavené telo mi pripomína klietku hanby v stredovekých mestách. Skúmavý pohľad, ktorý zapĺňa priestor secesnej záhrady, zrazu získava novú konotáciu snobizmu, spoločenských konvencií a očakávaní kladené na telo a performerku ako takú. Žijeme v spoločnosti, ktorá si veľmi zakladá na individualizme, lenže je tenká hranica medzi individualitou a stádovitosťou. Od žien sa vyžaduje dokonalý zovňajšok pri každodenných starostiach. Žena sa pri vnímaní istého percenta spoločnosti opäť dostáva do pozície ozdoby muža bez vlastného názoru a sebarealizácie. Práve na tento stav spoločnosti reaguje choreografia Anomalie a ukazuje obraz sebavedomej ženy, ktorá sa dokáže vzoprieť tomuto názoru a ukázať svoju silu. Ale základnou otázkou je: za čo by sa performerka mala hanbiť? Čo také spáchala proti väčšinovému vkusu alebo spoločnosti? NIČ!
Dielo choreografky Evy Urbanovej vo veľkej miere pracuje s individuálnou telesnosťou a prežívaním vlastnej telesnosti performerky. Z tohto pohľadu sa dá dielo štruktúrovať na tri časti, ktoré vytvárajú akýsi oblúk ženy v spoločnosti, ktorá ju stále neberie rovnocenné až do momentu kedy si uvedomuje, že jej cieľom nie je byť sivou myšou davu, ale jej rovnocennou súčasťou.
Prvá časť je istým spôsobom expozícia do duše ženy súčasnosti, ktorá je potlačená a udupaná mužmi ovládanom svete. Hlavnou emóciou, ktorá sa zrkadlí v jej pohybe, je hnev. Krčovitosť, impulzívnosť, deformované postavenie tela, vytočené končatiny, to všetko zodpovedá negatívnym emóciám, ktoré sa vyplavujú na povrch. Negatívne konotácie potvrdzuje aj tanečná technika Evy Urbanovej, ktorá pracuje s dvoma protichodnými princípmi, ktoré vytvárajú kontrast v ľudskom tele, a to Yin a Yang. Pod Yangom sa skrývajú negatívne emócie alebo spomienky, ktoré sa prejavujú formou kŕčov, strohých a napätých pohybov. Yin ako ženská energia symbolizuje pozitivitu, ľahkosť a uvoľnenosť. Ich striedanie vytvára dynamiku medzi napätím a uvoľnením, ale zároveň vytvárajú celok prežitých spomienok počas ľudského života. Striedanie jednotlivých cyklov charakterizuje základnú choreografickú osu.
Druhú časť môžeme označiť za uvedomenie si rituálnu silu ženy. Performerka v pravidelných sekvenciách striedať sekavé, napäté pohyby s uvoľnením nahromadeného napätia. Podobne ako štruktúra pohybových sekvencií, tak aj hudba menila dynamiku pohybových cyklov a pripomínala rituálny zvuk šamanských bubnov. Performerka striedala rôzne úrovne vertikálnej línie postavenie svojho tela, ale udržiavala sa viac na dolnej úrovni vertikálnej osy pomocou pokrčených nôh, ako náznak spätosti so zemou. Oveľa viac priznávala svoju telesnosť, odhaľuje ju a vystavuje. Jej pohyb získaval na sile a intenzite, čím len podškrtla svoju individuálnu energiu a silu.
Posledná časť je najviac zašifrovaná. Performerka vzpriamenom držaní tela je stále viac slobodná a voľná v pohybe. Postupne ho minimalizuje, až kým len nestojí na točni a upriamene až analyticky sleduje reakcie divákov. Zrazu nastala zmena úloh, teda istá anomália – z udupanej a schulenej sa stala sebavedomá žena čeliac tvárou tvár spoločnosti. Z objektu sa stáva subjekt a naopak. Z priestoru klietky sa postupne stáva ostrov slobody, v ktorom sa nebojí otvorene priznať svoju prirodzenú ženskú podstatu.
Počas performancie bola prítomná aj zvuková stopa vo forme hudby a hovoreného textu. Ani jedna z nich nebola výrazná. Text sa úplne strácal a zanikal v priestore. Ale vo svojej podstate bol priam až zbytočný a nebadateľný. Choreografický jazyk je natoľko výrazný a pohybové štruktúry jasné, že text pôsobil napriek svojej metaforickosti a mystickosti skôr opisne, čo výsledku nepomohlo, lebo zabíja autenticitu choreografickej výpovede. Hudba je na rovnakej úrovni ako text. Zanikla, až na druhú pasáž, kde dokázala podnietiť a podporiť choreografiu a ďalej rozvíjať jednotlivé konotácie.
Choreografia Anomalie pôvodne bola realizovaná v klasickom divadelnom priestore podporená divadelnou technikou ako svetelný design alebo dymostroj, čo ďalej interpretačne dotvára samotné dielo. Tejto tanečnej performancie na Kiosku boli odobraté všetky technické parametre, až na hudbu a nahratý text. Preto performerka bola vydaná na pospas prírode, čo jej výrazne pomohlo. Oveľa viac vynikla téma prirodzenosti, prirodzeného poriadku sveta a prirodzenej ženskej krásy. Práve týmto spôsobom dokázala performancia naplniť aj tému samotného festivalu – nízkoenergetický festival – zároveň potvrdila aj teóriu, že kvalitná performancia nemusí byť podporená silným vizuálom, ale obstojí aj vo svojej rýdzo pohybovej čistote a myšlienke, ktorú chce pretlmočiť.
V niektorých momentoch choreografia Anomalie a telesná prítomnosť performerky pripomínala ikonické diela z dejín tanca (Mary Wigman: Hexentanz) alebo performatívneho umenia (Marina Abramovic: Art must be beautiful… Artist must be beautiful…). Obe ikonické diela poukazujú na univerzalitu, ale zároveň aj na oklieštenosť témy, ktorú Urbanová spracovala. Feminizmus už je v našej spoločnosti už vyše storočie, ale stále je to len separátny a nepochopený pojem väčšinovou spoločnosťou. Ide len o rovnoprávnosť, čo v choreografii tanečnica postupne dosahuje – jej telo sa dostáva do vzpriamenej polohy, – pohybové štruktúry jej umožňujú aby systematicky striedala jednotlivé polohy až do konečného stavu – vzpriamená, vystretá hrdá žena.
Projekt workshopu Píš, ako tancujú 2023 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
