Robo ŠvarcNebolo pre mňa jednoduché rozhodnúť, či napísať pre mloki.sk reakciu na 24-hodinovú protestnú performanciu Pozor, padá kultúra! pred MKSR v Bratislave. Po článku Patrika Garaja na Denníku N, je očividné, že citlivosť voči kritike je dosť vysoká a v takejto situácii je na mieste zodpovednosť za každé napísané slovo. Mnohé*í vnímajú pozitívne, že Garajov článok rozprúdil diskusiu o viditeľnosti či účinnosti umelecko-aktivistických akcií posledných mesiacov, no zároveň nie je možné v týchto výmenách názorov stopercentne zabrániť polarizácii uprostred komunity, ktorá sa teraz zo všetkého najviac potrebuje zjednotiť. Zjednotiť sa však neznamená vzdať sa rozdielov, morálnych zásad, artikulovania stanoviska… Zjednotiť sa znamená pochopiť, že môžeme kooperatívne existovať v pluralite názorov, ktoré nás charakterizujú. Rovnosť totiž neznamená rovnakosť. Je to existencia súčasne v rovnosti aj rozdielnosti. Toto bude pravdepodobne kľúčové nielen pre rezistenciu v rámci slovenského kultúrneho priestoru, ale pre globálnu rezistenciu.
Prvé dojmy z pripravovanej performancie Pozor, padá kultúra! dvojice Yuri Korec a Michaela Hučko Pašteková vo mne vyvolala už kratučká video upútavka, v ktorej telo performerky padalo chrbtom k zemi. Pravdepodobne nie som sám, koho zarazila priamočiarosť a jednoduchosť tohto nápadu. Bol som teda plný očakávaní, či sa aj samotná 24-hodinová performancia bude striktne držať v tomto duchu. A naozaj to tak bolo. Pred vstupom Ministerstva „kultúry“ SR bol natiahnutý mäkký koberec (autorkou je dizajnérka Michaela Bednárová a jej značka Puojd), na ktorý striedavo padali telá performeriek a performerov v monotónnej repetícii. V momente mojej osobnej prítomnosti ma ilustratívnosť a prvoplánovosť tejto akcie zarazili ešte viac. Poznáte to: idete sa konfrontovať s nejakou umeleckou formou, imaginujete si pri tom nečakanú, bohatú štruktúrovanosť, prekvapenie, formálnu/obsahovú rafinessu a tak podobne, a zrazu dostanete toto. V hlave sa mi pri tom dokola prehrával sprievodný text k akcii: „Padajú inštitúcie, ľudia, finančná podpora, padá naša reputácia v zahraničí. Dokedy vydržíme vzdorovať? A čo sa stane, ak sa už nebudeme vedieť postaviť?“ Áno, padajú inštitúcie, finančná podpora, padajú ľudia – čiže kultúra, jednoducho: padá štát. Problém je v tom, že tí a tie, čo ho podkopávajú, na otázku, čo sa stane, ak sa už nebudeme vedieť postaviť, odpovedia najbrutálnejším možným cynizmom: nestane sa vôbec nič, kľudne padnite. Výstižne to ilustroval jeden z komentárov na (ne)sociálnych sieťach, ktorým nás obšťastnil bodrý pán, zhruba v znení: „Performeri (pán samozrejme nedžendroval – pozn. autora) mali padať zo strechy MKSR, tým by dosiahli vyšší level.“ Deštruktéri*ky štátu chcú, aby sme padali – a my padáme.
Toto je okruh pocitov a myšlienok, ktorý vo mne rotoval. Kládol som si otázky, ktoré sa mi v súvislosti s umeleckým aktivizmom v poslednej dobe vynárali často. Prečo nie je ešte stále dostatočne jasne artikulované, že hovoriť o tom, čo sa deje, nie je artivizmus, ale konštatovanie? „Konštatovať“ v rámci performancie deštrukciu a bezmoc nie je artivizmus, ale performovanie konštatovania. Približne s takýmito pocitmi som odchádzal v noci prvého dňa performancie. Chcem zdôrazniť, že práve v týchto momentoch sa vo mne začala rodiť pochybnosť, či tento text písať, pretože všetky zúčastnené a všetkých zúčastnených vrátane autorskej dvojice si hlboko vážim a úprimne: mal som naložené v gatiach, že môj text bude vnímaný ako osobný útok. Okolo polnoci som sa vrátil domov a rozhodol sa text nepísať (woke!).
Ráno som sa zobudil so zbabelými bolesťami brucha a vedel som, že také jednoduché to nebude. Celé prehodnocovanie začalo odznova. Predsavzal som si, že keď už aj text napíšem, určite v ňom budem artikulovať nasledujúcu vec: neočakávam od umeleckej (dokonca ani od protestnej) performancie nijakú výlučne pragmatickú, účelovú zacielenosť v zmysle konkrétneho hmatateľného výsledku, viditeľnosti, spektáklu, schopnosti za každú cenu šokovať atď. Dokonca mám vážne problémy s kategóriami, ako napríklad „useful art“, ktoré sa v poslednej dobe objavili a požadovali od umenia účelovosť, pragmatickosť a doslova použiteľnosť. Nič z toho nie je mojím kritériom posudzovania umeleckých foriem. Ale predsa len v prípade artivizmu, do ktorého môžeme pokojne zahrnúť aj protestnú performanciu, je dôležité zasiahnuť ani nie tak politiku, ako skôr politické. Tento rozdiel medzi politikou a politickým je veľmi dôležitý. Môžeme to vnímať tak, že politika zahŕňa konkrétne pole štátnych funkcií a štátneho vykonávania moci (prostredníctvom strán, vlády atď.). Je to každodenná politika politikov a političiek v rutinách parlamentu a mimo parlamentu. Jej problém spočíva v tom, že v konečnom dôsledku ostáva vždy pragmatická, v najlepšom prípade pohne trochu ľadmi, ale nikdy nenecháva dostatočný priestor nielen pre utópiu, ale v poslednej dobe, žiaľ, už ani pre akúkoľvek štipku politickej imaginácie. Oproti tomu politické sa dá len veľmi ťažko ohraničiť – v tom spočíva jeho sila a súčasne aj slabina, keď napríklad pojem politického devalvujeme do starého známeho inflačného „každé umenie je vlastne politické“. Politické je difúzne, dokáže byť aj nepragmatické, nefiltrované, priame, subverzívne – ďalej si dosaďte, čo len chcete. „Vzťahovať sa na politické a nie na politiku […] znamená hovoriť o všetkom, čo konštituuje spoločenstvo mimo bezprostredného straníckeho konkurenčného boja o moc, každodenného vládneho jednania a bežného života inštitúcií,“ píše politológ Pierre Rosanvallon. A práve toto politické je predmetom záujmu artivizmu. Doň chce artivizmus preniknúť a zmeniť konšteláciu horizontu udalostí. Všetky tieto myšlienky sa vo mne mleli, keď som sa na druhý deň vrátil k performancii Pozor, padá kultúra!
Počas mojej nočnej prítomnosti v prvý deň k mnohým interakciám s okoloidúcimi nedochádzalo, len jeden taxikár si padajúce telá fotil mobilom zo svojho auta. Nasledujúci deň sa však začali diať veci. Na miesto činu prichádzali rôzne policajné hliadky, ktoré sa snažili protest zrušiť, ale nepodarilo sa im to. Aktérkam a aktérom prikázali odstrániť všetky umelecké predmety spred Ministerstva kultúry, teda aj molitanom podšitý koberec, na ktorý telá dopadali. Od tohto momentu už museli padať priamo na chodník. Objavila sa správa z TASR: „Koaličná SNS vyzýva Ministerstvo vnútra SR a Policajný zbor, aby bezodkladne zabezpečili poriadok pred sídlom Ministerstva kultúry SR. SNS tvrdí, že ministerka kultúry Martina Šimkovičová (nominantka SNS) opakovane vyzvala políciu zabezpečiť na mieste poriadok. Strana považuje za nepredstaviteľné, aby sa blokoval vstup do ministerstva. Reaguje tak na protest, ktorý organizuje Otvorená Kultúra! a ďalšie platformy. ‚Je nepredstaviteľné, aby v zmysle súčasne platných zákonov boli takýmto spôsobom blokované vstupy do ministerstva ako ústredného orgánu štátnej správy,‘ uviedla SNS v stanovisku, ktoré TASR zaslala riaditeľka kancelárie predsedu SNS Zuzana Škopcová. Za nepredstaviteľné tiež považuje, že takúto ‚anarchiu a chaos‘ rešpektuje polícia. ‚Takýto protest je hrubým zneužitím práva, a o to horšie je, ak to akceptuje slovenský Policajný zbor,‘ dodali národniari.
Takáto reakcia z dielne SNS neprekvapuje. Neprekvapuje, že štátne parlamentárne špičky si pletú ohlásenú a mestom povolenú performanciu vo verejnom priestore s anarchiou a chaosom. Oni si totiž pletú úplne všetko. Pletú si štát s národom, súkromné s verejným, právo s morálkou – teda všetky tie diferencie, ktoré charakterizujú základné predpoklady odolného štátu 21. storočia, ktorý (snáď) bude ako-tak schopný odolávať zmenám zemského systému a s tým súvisiacim socio-environmentálnym dynamikám. Kvôli súčasnej politickej anarchii a chaosu v slovenskej vláde nepadá len kultúra, padá zdravotníctvo, životné prostredie, vzdelávací systém. Ako štát konáme, akoby sme už nechceli odolávať vôbec ničomu. Pokiaľ sa však súčasné vládne predstaviteľky a vládni predstavitelia rozhodli pre takúto kolektívnu samovraždu, mali by ju jasne a zrozumiteľne deklarovať pred svojimi občanmi a občiankami napríklad v rámci tlačovej konferencie. Stačí si prečítať príspevok ministerky „kultúry“ k protestnej performancii na (ne)sociálnych sieťach a je nám hneď jasné, v akom mentálnom chaose sa tieto bytosti nachádzajú. Nakoniec miesto činu poctil svojou návštevou aj sám velikán neonacistickej úbohosti, ktorého meno sa nevyslovuje (hľadal tam Harryho alebo Hermionu?). Spoločne s týmito intervenciami zo strany „ochrancov“ a „ochrankýň“ verejného poriadku sa k akcii pridávali aj ľudia, ktorí prejavovali úplne základné formy solidarity prostredníctvom podporného dialógu či teplého čaju a polievky. Počasie bolo dosť nepríjemné, fúkal silný vietor a takmer celý čas mrholilo. Po odstránení tlmiacej podložky všetky telá dopadali na tvrdý chodník až do úplného konca akcie o pol deviatej večer. A musím povedať, že po tomto všetkom som začal svoj postoj dôkladnejšie prehodnocovať. Napriek tomu, že obsah/forma bola triviálna, ilustratívna, prvoplánová, čosi sa predsa len podarilo. Nakoniec sa podľa môjho názoru podarilo preniknúť do politického. A takýto prienik generuje ako vždy – energiu. Stále trvám na tom, že toto je posledné kritérium, čo nám ostáva.
Artivizmus nie je žiadne hobby ani zábavka, je to prekliate tvrdý džob. Zliatie slov umenie a aktivizmus v žiadnom prípade nie je nekonfliktné, nie je to ani láska na prvý pohľad. Na rozdiel od umenia je v politickom aktivizme otázka o účele a cieli zväčša vopred jasne zodpovedaná, nasledovaná a prípadne realizovaná. K tomu sa pridáva dôsledná priamočiarosť, nekompromisná odovzdanosť a premyslené stratégie v oblasti kolektívnej práce a participácie. Umenie sa v istom zmysle tieto techniky od aktivizmu stále ešte len učí. A neostáva mi nič iné, ako konštatovať, že v našej krajine sme v tomto smere zaspali. Zatiaľ čo sa inde (nielen v Európe a v USA!) bežne umelecké a aktivistické techniky, stratégie a postupy neraz veľmi produktívne miešali a vyvíjali, tu akoby zastal čas (česť svetlým výnimkám). Príkladom môže byť udalosť, ktorej hovoríme „arabská jar“, keď v krajinách ako Egypt a Tunis práve umelci a umelkyne spolu s aktivistami a aktivistkami spustili mohutné vlny protestov. Niečo podobné sa u nás podarilo platforme OK!, ktorá je v našom priestore absolútne unikátna. Už dlhšie však bolo počuť v šepote našich kaviarní (kde inde!), že „tomu chýba nejaká performatívna identita“, „nejaký náboj“, je to „bezzubé a vykostené“. Performancia Pozor, padá kultúra! vstúpila do tohto vákua, a akokoľvek sa mi jej obsah/forma môžu zdať rozpačité, nemôžem sa ubrániť tomu, že ju vnímam veľmi pozitívne a s hlbokým rešpektom.
Ono, Slovensko je naozaj krajinou zázrakov. Vstúpite do nej a za zrkadlom je ďalšie zrkadlo a za ním ďalšie a ďalšie… (A nikde žiaden exit.) To je skvelé východisko. V takejto zázračnej krajine sa môže stať, že vlnu performatívnych zásahov do politického spustí napohľad veľmi jednoduchá, ilustratívna akcia, ktorej hodnota sa môže doslova exponenciálne násobiť ďalšími a ďalšími formami a zásahmi – niečo na spôsob „OCCUPY MKSR“, čo ostatne v istom zmysle už nejakú dobu pozorujeme: pred Pozor, padá kultúra! hrali, tancovali, demonštrovali a požadovali odstúpenie ministerky „kultúry“ aj folkloristky a folkloristi. V našej zázračnej krajine môžeme takéto zreťazenie rôznych foriem artivizmu pokojne realizovať „step by step“, niečo na spôsob škola hrou. Hlavne s tým neprestať. Pokračovať a iritovať. A možno to najpodstatnejšie: spájajme sa, pretože nezriedka mám pocit, že myslíme a cítime správne, ale nespájame sa. Nebojme sa robiť chyby – je to privilégium, ktoré nás odlišuje od strojov – zachovajme ho. Aj nefungovanie môže byť niekedy doslova požehnaním, pretože hladké fungovanie býva často najväčším nepriateľom reflexie.
V tomto zmysle ponúkam svoj text. O mojom rešpekte, úcte a solidarite nemusíte pochybovať – všetky a všetci, čo ste v ňom: I ♥ U.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
