Text vznikol ako výstup workshopu Píš, ako tancujú 2023.
Robie Legros sa aktívne venuje improvizácii a umeniu instantnej kompozície, teda umeleckej tvorbe, ktorá vzniká v danom čase na danom mieste naživo pred divákmi. Jej autorská performancia Dear Shelter má ambíciu priblížiť divákov k pomyselnému miestu ich predstáv. Ponúka návod, ako sa vydať na cestu rozpamätávania sa na minulé zážitky, ktoré ich emočne zasiahli. Túto tému spracováva cez interdisciplinárne dielo prepájajúce tanec, slovo, maľbu, projekciu a svetelný design so živou hudbou. Sobotný program festivalu Kiosk vyvrcholil práve performanciou Dear Shelter v Novej Synagóge.
Robie Legros v úvode venuje predstavenie svojej mame, ktorá sedí v hľadisku. Zaregistrujem repetitívny hlasový prejav nezrozumiteľných slabík, až potom zbadám performerku prichádzať z boku. Minimalistickými gestami a jemným pohybom prejde pozdĺž priehľadnej látky, ktorá je natiahnutá priamo pred hľadiskom. Má oblečený tmavý kabát a nohavice z prírodnej tkaniny. Nakrátko ostrihané vlasy a prirodzený výraz bez make-upu dodávajú jej výzoru charakter neutrálnosti. Zakrátko sa presunie za priehľadnú oponu. Vďaka prepracovanému svieteniu mám chvíľu pocit, že nie je sama. Svetelný dizajnér Matthieu Legros sedí za stolom s technikou a vytvára originálne efekty s tieňohrou. Svetlo reaguje na pohyb a tanec na svetlo s obdivuhodnou presnosťou.
Performerka si sadne za počítač umiestnený v zadnej časti sály a píše list vo forme básne. Text vzniká priamo v danom čase, autorka ho pritom nahlas číta. Zároveň sa premieta na oponu a neskôr na stenu. Ide o poéziu v angličtine, registrujem jednotlivé slová, mnohé z nich so mnou rezonujú (ground, sky, atď), len ich nestíham vnímať ako celok. Netuším, komu sú venované. Vyjadrujú akýsi vzťah, prepojenie, ale nie je mi jasné, kto je na druhej strane. Nerozumiem tiež, prečo sa niektoré z vyslovených slov nezhodujú s napísaným textom. Bol to zámer? Uvažujem nad tým, no nestíham na to prísť, lebo na javisku sa stále niečo deje. Napriek tomu použitie slova a poézie ma u Robie Legros neprekvapuje. Literatúra nie je pre ňu len inšpiračným zdrojom, ale sama ju tvorí. Poézia vzniká z jej pohyblivého tela a z momentu prepojenia s kolegami aj divákmi.
Performerka upriami pozornosť na natiahnutú látku, ktorú stiahne dole. S látkou sa hrá, pôsobí ľahko, vzdušne, no je jej priveľa a padá na zem. Opäť ju dvíha a opäť jej padá. Látka na okamih vstúpila do pohyblivého dialógu s performerkou a stala sa jej tanečnou partnerkou.
Robie si vyzlečie kabát, zostane v modrej košeli a tmavých nohaviciach. Oblečenie nekopíruje jej postavu. Oproti iným dielam v programe festivalu, vnímam viac látky ako tela či obnaženej kože. Výraz v tvári je neutrálny a neprezrádza žiadnu emóciu.
Performerka upriami pozornosť na bambusové tyče, presúva ich, opiera o stenu a ukladá na zem. Počuť svišťanie, keď nimi švihne do vzduchu. Na scénu prinesie asi 2-metrovú rolku papiera, zabalí sa doň, klesá na zem a pohybuje sa pod ním. Jej pohyb spôsobuje, že papier pôsobí akoby ožil. Napokon aj pomyselný tvor pod ním mizne a papier sa znova stáva predmetom nehybným na zemi. Premietanie veršov na stenu sa v istom momente preruší. Zrazu ožijú neóny umiestnené na zemi pozdĺž steny. Vyrušuje ma ostré blikajúce svetlo a vytrháva z tej tmavej intímnej atmosféry, ktorá tu bola doteraz.
Performerka prináša oceľové vedrá a bambusové tyče k papieru. Do vedier dolieva vodu, namáča tyč zakončenú látkou a tancujúcim krokom ňou maľuje po papieri. Najprv čiernou, potom bielou a napokon žltou farbou. Vytvára abstraktné obrazce, čiary, lomené oblúky. Až v tomto momente zaregistrujem hudobníka, ktorý hrá slákom na strunový nástroj na stole. Doteraz som jeho hudbu vnímala len podvedome. Bol to pravdepodobne zámer, aby hudba len jemne sprevádzala a dávala priestor bez toho, aby vyčnievala. Performerka sa priblíži k širokému stĺpu, ktorý je súčasťou výstavy v synagóge – obalí ho tmavou látkou a v istom momente skončí. V sále sa zrazu ozve potlesk. Netuším však, či je to reálny koniec alebo malo ešte niečo nasledovať…
Dear Shelter je tanečná inscenácia, v ktorej sú hudba a svetlo živými partnermi performerky. Všetci traja umelci – Robie Legros, nórsky hudobník Amund J. Roe a svetelný dizajnér Matthieu Legros – pracujú súbežne, no každý s materiálom svojho média. Komunikujú bez slov iba pohľadom a reagujú na seba. Robie sa pohybuje medzi nimi a oni dvaja v rámci svojho statického stanovišťa držia hranice jej pomyselného javiska.
Ku každému predmetu alebo súboru predmetov pristupuje performerka samostatne a rozohrá s nimi určitú situáciu. Stávajú sa tak až živou a zároveň estetickou matériou, jej dočasnými pohybovými partnermi. Po naplnení svojej role sa vracajú do nehybného sveta položených predmetov. Performerka pracuje aj s rôznorodou perspektívou, približovaním sa a vzďaľovaním od diváka, čo veľmi dobre funguje v kontraste s jej dvoma statickými kolegami.
Vnímam veľký nesúlad medzi situáciami plnými akcie a presunmi performerky medzi jednotlivými „stanovišťami“, ktoré napokon vyznievajú ako hluché miesta, kde sa nič nedeje a energia upadá. Kreatívny proces hry s predmetmi mi príde silnejší ako samotný tanec. Ten jednotlivé časti prepája, je improvizovaný, ale nezaujme ma. Svetelné zmeny sú veľmi efektné a vyniknú najmä v prvej časti, ktorá je založená na kontraste medzi svetlom a tmou. Bodové svetlo sprevádza diváka a upriamuje pozornosť na to, čo sa na javisku deje. Intímne osvetlenie prospieva tak veľkému priestoru, akým disponuje sála v Novej Synagóge. Jej biele steny nevyrušujú, skôr naopak, dávajú vyniknúť predmetom na jednotlivých stanovištiach. Ale samotná performerka sa v obrovskom priestore stráca a ja v pochopení diela spolu s ňou.
Z diela ako takého cítim silnú emóciu, no nie som schopná premeniť ju do slov. Cítim sa v tom sama. Kde sa nachádza to zmienené útočisko? V predmetoch, s ktorými pracovala alebo bolo ukryté v poézii? Z predstavenia, ktoré nebolo pre mňa dostatočne zrozumiteľné, si odnášam priveľa otázok. Netuším, či na ne nájdem odpoveď. Zamyslená opúšťam priestor Novej Synagógy. Robie našla svoje útočisko v umení a kde je to moje?
Projekt workshopu Píš, ako tancujú 2023 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
