Barbie mala pravdu

Na konferencii vystúpilo niekoľko odborníčok z rôznych oblastí. V prezentovaných príspevkoch, z ktorých som vybrala úryvky, sa objavovali témy ako ženy a leadership, materstvo a výkon povolania, status umelkyne/umelca, pay gap, ženy v kolektívoch, umelecké vzdelávacie inštitúcie či následný nástup do praxe.

Olga Wawracz (členka kolektívu SdruŽeny):
Nikto nás neučí spolupracovať, vyslovovať svoje potreby, žiadať o odpočinok. Nastavovať si hranice, aj keď je to frustrujúce a zdĺhavé. Je potrebné reflektovať skryté hierarchie v umeleckých a aktivistických kolektívoch. Kto má sociálny kapitál a rozhoduje, ktorým smerom sa bude nejaká udalosť vyvíjať, riešiť, kto hovorí a kto iba načúva, ako hovorí smerom von, používať inkluzívny jazyk… Občas sme natoľko vyčerpaní a vyčerpané, že si to už nevykomunikujeme.

V jednom príspevku na Instagrame som sa dozvedela, že ženy s nadváhou majú nižší plat a fyzicky namáhavejšiu prácu. Nemám problém prepracovať sa zadarmo! Mám problém žiť zadarmo. To som vám hrdinka! Potrebujem zabudnúť na všetko, čo viem. A vám želám, aby ste zabudli na všetko, čo zistíte v tomto článku, lebo je neľudské nežiť s ľahkosťou. Bez vidiny dobra, budúcnosti, niečoho nadrozmerného, čo nikomu nekráti rozpočty.

Hana Drštičková (členka kolektívu SdruŽeny):
Maskulínny heroický ideál individuálneho umelca. Fuck that. V tejto sfére existujú vypovedané aj nevypovedané tendencie napríklad toho, že ak to máme robiť dobre, tak musíme neustále byť na očiach, neustále sa zlepšovať, byť vo všetkom dobrí, nikdy si nedať prestávku, byť stále produktívni a skvelí. A to je nerealistické pre väčšinu z nás. A stálo by za to sa zamyslieť nad tým, aké ciele si skutočne chceme dávať. Či je ten nekonečný rast niečo, čo sami pre seba chceme.

Viem, že veci nie sú ideálne. Ako keď deťom zabudnete pribaliť svetrík k babke a v ten deň sa akurát ochladí. Vy stojíte vo dverách a opäť ste tak minimalisticky, ale zásadne zlyhali.„Tak budete doma, dobre?“ Malé interné ohodnotenie zákonnej zástupkyne, na ktorej nesedí účes ani názory: „Veronka, je to nezvyk, keď máš teraz svoje vlastné vlasy.“Nevyhovieš.

Blanka Marková (nezávislá expertka v oblasti kultúrnej politiky a manažmentu kultúrnych a kreatívnych odvetví):
Tá práca je prekarizovaná, umelci nemajú dostatok peňazí na to, platiť si nielen zdravotné poistenie, ale napríklad v prípade tanečníkov aj úrazové. Podpora do penzie, sociálne zabezpečenie, nič z toho nie je stabilné… Môžu si nezávislí umelci dovoliť čerpať nejakú dovolenku? Hovorím o nezriaďovanom sektore, nehovorím o práci načierno. Ale mnoho ľudí prepláva systémom a ťažko sa potom dokazuje, že majú právo na podporu. To ukázala aj korona, nielen v českom, ale i európskom prostredí. (Zistenia z výskumu z financií EÚ z plánu obnovy.)

Neodhadla som vonkajšie podmienky. Mal to niekto spraviť predo mnou? Za mňa? Asi nie. Som príliš ignorantská, lenivá alebo úzkostná, že som si ešte stále nezistila, kde v tom pekle ma niekto zamestná tak, že z toho ostane niečo aj do toho II. až III. piliera? Všetko, čo sa v našom štáte nazýva pilier, si predstavujem ako taký ošumelý grafiťácky betónový stĺpik, s nápisom: POZOR, PADÁ OMIETKA! Želaj si niečo, drahá, keď to padá! Veď nejako to dopadne!

Júlia Rázusová (režisérka, umelecká hlava zoskupenia Slzy Janka Borodáča):
V divadlách dochádza k veľkej stereotypizácii pozície režiséra. Predstavte si, že cestujem s rodinou a divadlo povie, že má ubytovanie, ale vlastne je to izbička so spoločným sociálnym zariadením a zdieľanou kuchyňou. A vy sa snažíte odkomunikovať, že ja som 1 + 4: moje deti, muž a sprievod k stráženiu detí počas skúšok. Mimochodom, ten pay gap režisér – režisérka môže byť nízky, ale žena zaplatí polovicu platu za stráženie detí, voľnočasové aktivity, cestovné náklady, logistiku… Ak sa nejakým spôsobom presadíte ako režisérka, očakáva sa od vás mužská asertivita – keď vojdete do miestnosti, budete rozprávať takým spôsobom, že dáte do pozoru všetkých ľudí. A naopak, ako režisérka a matka neustále dostávam ponuky na réžiu pre detského diváka, pre mládež, v bábkovom divadle… Rada by som poukázala aj na fenomén, že som ako režisérka dostávala ponuky nie na samostatné projekty, ale na koprodukčné projekty, spolupráce, viacautorské skladačky. Akoby žena bola nejakým rizikom, či naplní 600-miestnu sálu.
Improvizácia je princíp nášho života. Najväčší omyl bol, keď som sa snažila nejakým spôsobom imitovať model štandardnej rodiny. Keď som sa snažila o jednej, po skúške vo Zvolene, sadnúť do auta a o pol štvrtej vyzdvihnúť dcéru v škôlke a tváriť sa, že som úplne ok a bola som len vedľa v robote. Veľmi mi pomohlo uvedomiť si, že podľa nijakého štandardného plánu žiť nebudeme. Celé sa to hýbe v krehkých rovinách, chvíľami som z toho veľmi vyčerpaná, nebudem klamať, ale zároveň som presvedčená, že robím to, čo chcem robiť, a som veľmi rada za podporu okolia, ktorú mám.

Keď začala svoj konferenčný príspevok Júlia Rázusová, rozbúchalo sa mi srdce a neprestalo, až kým neskončila. Nervózne som sa smiala, v očiach mala slzy, spotené dlane, tlak v hlave. Na jednej strane som bola šťastná – že vie, na druhej strane taká smutná – že aj ona musí čeliť všetkým dobre známym tlakom. Želaj si, drahá J., keď to padá! Veď nejako to dopadne!

Barbora Hřebačková (tanečnica a choreografka):
Chcela by som sa zastaviť pri téme romantizácie práce, lebo v spojení s genderom zvyšuje prekaritu pre ženy. Romantizácia spočíva v niečom, čo robíte z lásky, je to motivované nejakou vnútornou potrebou tvoriť a nie je primárne motivované zárobkom. Tak ak robíte prácu v kultúre, v trhovom modeli založenom na výkonnosti, produkcii – tá láska vytvára sebamotivujúci mechanizmus, ale zároveň demobilizujúci prvok. Možnosť umeleckej práce je vnímaná ako privilégium, ktoré kompenzuje nedostatok sociálnych istôt. Podmienky, ktoré sa zakryjú romantickou láskou: nemám žiadne víkendy voľné, ale napĺňa ma to. A ani mi nevadí, že tomu všetko obetujem. Vzťah k práci sa v umeleckej sfére individualizuje. Vaše povolanie sa stáva súčasťou vašej identity. Asi sa nedokážem tak presadiť. Asi sa len musím viac snažiť. Dôstojné honoráre a príjmy z pohľadu niekoho, kto začína. Ten pohľad je na jedinca a nie na celok. Sociálne nerovnosti sa môžu stať úplne neviditeľnými.

Téma IN ART je vo mne. Ja som vo vnútri, ako v studni bez vody, zhora mi hádžu len mince poza chrbát a ja mám už z tých mincí úplne dotlčenú tvár. Želaj si niečo INÉ, drahá!

Som na šikmej ploche. Niekde sa mi zlomilo pódijko a šiniem sa z neho dole. A len prepočítavam, prepočítavam, či sa mi oplatí vôbec elegantne padnúť. Kedy sa to stalo, že som začala tak intenzívne rozmýšľať nad peniazmi? Kedy som sa stala tým, čo som na bývalom tak neznášala? Lowcostové premýšľanie. Ach, „Márnosť“!

Adris Světlíková (riaditeľka networkovej platformy Nová síť):
Nezávislá kultúra je výkvetom skvelého postoja k materstvu a rodičovstvu. Je rešpektujúca aj voči tomu, že nemáte rodinu. Je to vyspelé prostredie. Myslím, že by sme o tom mali veľa hovoriť a stáť si za tým. Blbé je to, že sektor ,tanec a divadlo‘ nemá toľko peňazí, a nie je prestížnou oblasťou. Je to na úrovni – dajme tomu – sociálnej práce.

To by ste neverili, nad čím všetkým premýšľam ako nad rozumnou stratégiou, ktorá mi zabezpečí aký-taký pokoj: Pracuj vo Viedni, ži v Čechách. Vytvor si pasívny príjem podľa tutorialu z Instagramu, nemôže to predsa byť také ťažké. Opäť som poslala prihlášku do školy popôrodnej duly. Ale ja nemám kapacitu mať tri práce, tak ako nemám kapacitu mať tri deti. Nemôžem mať jedno zamestnanie pre štát, druhé zamestnanie pre neziskovky a tretie podnikanie. Cítim, ako začínam splývať s materiálmi. Som stena bez omietky, som pneumatika menená na letnú, som priehľadná eska páska. Som výplatná.

Tento text vznikal mesiac. Viem, že moje vnútro putuje k hladine a do hĺbky v pravidelných intervaloch. Na konferencii odznelo ešte viac príspevkov, ako sú tu citované, ale ja som už na ceste hore a nedokážem sa obzerať späť do tmy. Zároveň si myslím, že ak ste sa dočítali až sem, máte veľmi jasnú predstavu, ako to dnes vyzerá – a aj ako to vyzerať môže.

P.S. Spínač môjho odrazu smerom hore je film Barbie, jeden spirituálno-existenciálny kus, ktorý by som nazvala jungovským muzikálom a ktorý odporúčam všetkými časticami estrogénu, ktoré mi ostali.

Barbie: The real world is not what I thought it would be.
Woman: It never is. Isn’t it marvelous?

• 

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová