Text vznikol ako výstup workshopu Píš, ako tancujú 2023.
Protikladné princípy dvoch tokov energií Jin a Jang sú známe takmer každému človeku. A to bez ohľadu na tom, či sa človek bližšie zaoberal východným myslením. Polarita týchto dvoch síl prestupuje mnohé oblasti a častokrát je mylným a zjednodušeným spôsobom chápaná ako dobro a zlo. Koncept týchto síl však vo svojej podstate popisuje dve navzájom opačné a doplňujúce sa energie nachádzajúce sa všade. S ich prítomnosťou v tele, ktorá je následne vyjadrená pohybom, pracuje aj tanečníčka a choreografka Eva Urbanová. Cez svoju tvorbu pracuje so vzťahom medzi nimi, skúma ich intenzitu ako aj rôznorodú formu prejavu. Pričom jednu z týchto energií stvárňuje ako tú dominantnú, útočnú, vyvolanú negatívnejšími formami spomienok a emócií. Druhú ako jej protiklad – pokojnejší, plynulejší, vyrovnaný a v harmónii s vnútorným i vonkajším svetom. Tento princíp toku a vyjadrenia polaritných energií je prítomný aj v tanečnej inscenácii Anomalie, ktorá je zároveň prvou inscenáciou zoskupenia body2022 a ktorej autorkou konceptu a choreografie je Eva Urbanová.
V rámci programu festivalu KIOSK bolo predstavenie Anomalie odohrané vo vnútornej záhrade Rosenfeldovho paláca v Žiline počas dňa, za denného svetla. Sólová performancia Joany Simoes tak získala jedinečný vzhľad a pôsobenie na diváka.
Tá v tomto prípade nebola umiestnený v uzatvorenom priestore interiéru budovy, ani do štandardného vzťahu medzi javiskom a hľadiskom. Typ arénového sedenia v blízkosti performerky v exteriéry (záhrade), umožnil hrubý a surový presah jej energie priamo smerom k divákovi. Partnerom performerky, ako aj diváka, bola v tomto prípade scénická hudba, nahrávka anglického textu pozostávajúca z troch častí, scénický objekt a kostým výtvarníčky Miriam Kardošovej.
Denné svetlo spôsobilo, že divák mal priamy, ničím nerušený „skutočný“ pohľad na performerku. Priestor, ako aj čas predstavenia, plynul v reálnom pocite aktuálneho tu a teraz, bez akcentu svetelného dizajnu blackboxu. Práve exteriérový priestor v uzatvorenej, skrytej átriovej záhrade, kde za dverami už bolo prítomné mesto a hluk ulice, umocňoval zážitok oveľa reálnejšie, hmatateľnejšie. Neustále prítomná realita denného mestského ruchu viac odhaľovala dopad predvádzaného diania. Toto „odhalenie“ bolo najviac cítiť vo vzťahu diváka k performerovi. Divák sa stával až akýmsi nepríjemným pozorovateľom – stalkerom vnútorného, súkromného sveta emócií performerky. Tento špecifický priestor a čas spôsobili, v tomto prípade snáď viac ako inokedy, že predstavenie bolo intímnym, krehkým zážitkom pre každého diváka: bol priznaným, v bezprostrednej tme neschovaným a na denné svetlo vystaveným pozorovateľom. Tento dojem z priestoru performancie ešte viac umocňovala samotná scéna, ktorú tvoril primárne jeden predmet. Scénickým objektom bola malá biela mierne vyvýšená točňa zhruba o priemere 1 až 1,5 metra, z ktorej performerka neschádza a ktorá sa pohybuje najmä v jej statických pózach. Vyvýšená točňa akcentovala jej prejav a pohyb, a spoločne s jej telom vytvára vizuálny objekt. V kombinácií s daným priestorom diania sa divák stal stalkerom a to najmä v momentoch, kedy sa točňa otáčala. V statických pohyboch/pózach bol pohyb vystavovaný priamemu a intenzívnemu pohľadu diváka. Vizuálny obraz dotváral špecifický kostým ako aj výrazná, prevažne červená, linková kresba po celom jej tele. Táto ilustrácia na tele zobrazovala oči, ruky, nechty, tvár. Krátke červené šortky so spodným, sýto červeným spodným dielom legínovej časti dotváral štylizovaný vrchný diel zo šifónovej voľnej látky, ktorý odhaľoval strednú časť trupu – brucho. Celkovo kostým pôsobil svojou farebnosťou a prevedením, v kombinácii s kresbou na tele performerky, ako odev kreslenej postavičky.
Anomália/anomalie je výnimočný typ zážitku, odchýlenie sa od všeobecného pravidla. Práve možno od zdieľania myšlienok smerom k niečomu, čo v našich životoch spôsobuje vychýlenia – anomálie. Nezvyčajné pocity, prežité situácie, ktoré nedokážeme kvôli nepopísateľnému pocitu, ktorý sa v nás buduje, popísať slovami. Vyjadriteľný je niekedy, iba na úrovni gesta, pohybu a jeho rôznej intenzite. Možno práve vyvolaná emócia neuchopiteľného bola inšpiráciou k predstaveniu, ktoré sa stalo obradom jeho zdieľania pozorovateľom. Divák je prevedený celým procesom prežívania a pokusu o uchopenie rušivého pocitu zo sledovania performerky. Nie je mu predvedený len jeden určitý pocit, či emócia ale proces odovzdania, prežívania, vysporiadania a zmierenia. Celé dianie by sa dalo rozdeliť do troch jednotlivých častí, ktoré sú prepojené textom so scénickou hudbou. Text je reprodukované čítané slovo v anglickom jazyku a funguje ako sprievodca zámerom performerky. Vysvetľuje jej potrebu zdieľania a odovzdania kolektívnej spomienky. Choreografka Eva Urbanová uvádza, že text je vyslovene pomôckou pre diváka. Scénická hudba v tomto diele je stále prítomným prvkom, avšak pravdepodobne, kvôli špecifickému priestoru a času konania, nebola dominantným prvkom. V mnohých prípadoch splynula s predvádzaným dianím, okolím a textom do jedného celku, čím doplnila celkovú atmosféru
V úvode prvej časti uvíta diváka telo v kŕči, v neprirodzenej napätej, sekanej polohe. Afektácioa navodzuje negatívne emócie, vyvoláva spomienku na nepríjemný zážitok – je začiatkom celého procesu performancie. Cez niečo nepríjemné, nepekné, neprirodzené k postupnému zmiereniu.
Hoci fyzické predispozície performerky, ako napríklad neoholené podpazušie či krátke vlasy, mohli evokovať jej vymedzenie sa ku konvenčnému vnímaniu ženského výzoru, kombinácia jej celkového vzhľadu s kŕčovitými uzatvorenými pohybmi by sa dali pochopiť univerzálnejšie. Toto spojenie funguje skôr ako kľúč k prežitku nepríjemného bez väzby na ženský, či iný rod. Jej vizuálna podoba sa dá vnímať ako jej osobná výpoveď/vklad do diela, nie ako jeden z hlavných tém inscenácie. Povaha jej pohybového prejavu presahuje jej osobitý výzor.
V ďalšej časti postupne prechádza performerka od repetície nepríjemného kŕčovitého pohybu k rytmickému splynutiu so scénickou hudbou. Počas tohto spájania sa pohyb mení najmä v jeho intenzite, a aj tá istá pozícia či plynutie pohybu zmenou intenzity, pôsobí jemnejšie a menej rušivo. Cez túto hru v sile a rytme pohybu akoby hľadala cestu transformácie negatívnej energie, čo miestami vyvolalo dojem, že aj zlá spomienka sa zmenou intenzity vnímania môže zmeniť na niečo menej škodlivé
Pomocou tejto zmeny a hľadania správneho vkladu sily prechádza performerka v pohybe smerom k jeho uvoľnenejšej forme prejavu. Deklamuje tak úľavu a je formou oslobodenia sa od zväzujúcich pocitov studu a strachu z odsúdenia. Tieto nepríjemné pocity sú úmerne sprostredkované divákovi – ten sa nestáva len nemým pozorovateľom, ale do istej miery preberá úlohu príčiny týchto pocitov. Pozoruje performerku, ktorá je mu odhalená na podstavci – scénickom objekte. Z toho dôvodu o to intenzívnejšie vníma aj prechod od kŕčovitých pohybov k ich jemnejšej vyrovnanejšej forme.
V poslednej časti performerka predvádza pohybom úľavu. Istý komfort práve v exponovaní tela a pohybu smerov k verejnosti – k vonkajšiemu svetu a nájdenia si svojho miesta a istoty. Pohyby boli jemné, precíznejšie a pomalšie. Ich intenzita evokovala akýsi tok – nie vyslovene pozitívnej a živelnej energie, ale tok zmierenia a harmónie. Pohyb performerky prešiel k dlhšie trvajúcim statickým polohám. Točňa, na ktorej stála performerka, sa otáčala po celej svojej osi a pozície, ktoré boli takto vystavované pohľadu divákom, nepôsobili rušivo. Boli pocitovým záverom a zároveň dokončením oblúka emócií, s ktorými nás performerka počas predstavenia previedla. Predvedené dianie bolo postupné vyrovnanie sa s hĺbkou „spomienok“. Performerka pomocou neho odovzdala divákovi jedinečný odkaz prežívania, hľadania, prepojenia a odovzdania. Celá performancia je zdieľaním širokého oblúka veľmi vnútorných, osobných pocitov a energie divákovi, cez ktoré sa s ním performerka spája a ktoré mu odovzdáva. Predvedené dianie bolo postupné vyrovnanie sa s hĺbkou rôznych „spomienok“. Celý oblúk je prechodom od spoločne nepríjemného, iritujúceho zážitku (stalkingu), cez nájdenie chvíľkového oprostenia sa od toho, čo nás zväzuje, pričom nesmeruje k zmiereniu, ale vytvoreniu prepojenia a odovzdania poznatku medzi divákom a tým, čo mu je predvádzané.
Projekt workshopu Píš, ako tancujú 2023 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
