Dominika UhlárováProblematike deväťdesiatych rokov, ktoré boli na Slovensku divoké takmer ako americký západ, sa v poslednom čase začalo venovať viac priestoru. Prečo aj nie, veď vážne kauzy a zločiny sú ešte stále nedoriešené, v horšom prípade premlčané. Slovenské národné divadlo sa do tejto diskusie pridáva adaptáciou románu Petra Pišťanka Rivers of Babylon v réžii Diega de Breu.
Deväťdesiate roky. Zrazu sa mohlo všetko. Žiadne hranice, ani pravidlá. Poprevratové obdobie na Slovensku poskytlo priestor pre slobodné podnikanie, no najmä na rozmach mafie, vydierania, činnosti tzv. vekslákov, spoluprácu so zahraničným podsvetím, tajných kšeftov a prostitúcie.
Inscenácia Rivers of Babylon v intenciách Pišťankovej predlohy zobrazuje príbeh dedinského mladíka Rácza (Milan Ondrík), ktorý svojou suverenitou získa vynútený rešpekt všetkých naokolo, a z kuriča v hoteli Ambassador sa prepracuje až na riaditeľa hotela a „bossa“ začínajúcej mafiánskej skupiny. A tá – ako už aj história ukazuje – má presahy do politickej moci, priamo s ňou spolupracuje. Politika už nedokáže žiť bez mafie a naopak. Ale všetko je to kóšer, veď „už nie sme veksláci, ale podnikatelia“.
Text plný argotu, ale aj trpkých a provokatívnych faktov, dokáže vystihnúť charakter doby. Škoda, že mnohé témy ostali iba v náznaku a menej zrozumiteľné pre mladšiu generáciu v publiku. To platí aj pri niektorých postavách. Napríklad aj typológia prostitútok – od tej, ktorá „dá každému“ až po tú, ktorá je „luxusná“ – majú potenciál na výraznejšie psychologické odlíšenie.
Atmosféru doby, ako ju vykresľuje Pišťankov román, navodzovala skôr scénografia. Takmer prázdna, nepremenlivá a tajuplná vďaka pare (príbeh sa odohráva v kotolni hotela). Na scéne je prítomné zrkadlo, ktoré odráža pokrivený obraz postáv o sebe, ale aj o dobe, v ktorej žili. Zrkadlí tiež ponurú atmosféru kšeftov v hoteli. Zmenu priestoru naznačujú zvukové predely, pohyb a rozmiestnenie postáv, ktoré sa v danom priestore nachádzajú. Inscenácií dominuje prevažne statické, sošné herectvo. Využitím štronza a strihu režisér buduje napätie, ktoré sa však ľahko vytratí pri neopodstatnených úderoch poskoka Ďulu (Robert Roth) a vedúceho reštaurácie (Peter Brajerčík) po hrdzavom stĺpe.
Milan Ondrík v titulnej postave Rácza miestami zbytočne exhibuje, ale možno to treba vnímať ako črtu jeho postavy. Dvíhanie sa na cvičebných kruhoch v kotolni vyznieva viac ako snaha ohúriť divákov než budovanie charakteru postavy. Ale možno aj to je cesta, ako sa dostať „zo stoky hore“ a vyvekslovať „šiláse“ a „makovice“. Ktovie. Veľké mestá a ich rieky sú nevyspytateľné.
