Text vznikol ako výstup workshopu Píš, ako tancujú 2023.
Autorkou konceptu pohybovej inscenácie Anomalie je mladá slovenská choreografka a tanečnica Eva Urbanová, absolventka Katedry tanca pražskej HAMU v odbore choreografia. Inscenácia Anomalie vznikla v rámci Urbanovej autorského zoskupenia body2022, ktoré kladie dôraz na skúmanie rôznych foriem interakcií ľudského tela v mnohorakých prostrediach. Zámerom je tak prezentovať pohyb, ktorý je nabitý výsostnou dávkou živočíšnosti.
Podľa nejedného tanečného portálu je umelecká tvorba Urbanovej zároveň „poznačená“ už množstvom medzinárodných spoluprác s tanečníkmi za účelom preniknutia i propagovania ich unikátnych kultúr širokej verejnosti. Je tomu tak azda preto, že Urbanová je inšpirovaná najmä izraelskou scénou súčasného tanca, ktorá je charakteristická práve štýlovou rozmanitosťou, ktorá vyplýva z jej tanečných autorov a autoriek z rôznorodých kútov sveta (ako napr. Egypt, Lebanon, Maroko, atď). Tematickými inšpiráciami Urbanovej sú okrem iného aj ženské posilnenie a filozofické učenie o dvoch samostatných princípoch vládnucich vo svete, resp. dualizmus.
Práve aj prostredníctvom spolupráce s portugalskou tanečnicou a performerkou Joanou Simões na inscenácii Anomalie sa napokon veľmi jasne prejavujú všetky Urbanovej umelecké preferencie, čo vo výsledku len väčšmi upevňuje jej progresívne presvedčenie. Urbanová totiž aj v tomto prípade intenzívne spolupracovala s cudzinkou výrazne ovplyvnenou jej domácou tanečnou kultúrou, vzhľadom k tomu, že Simões je absolventkou odboru súčasný tanec na lisabonskej tanečnej univerzite. Neodlučiteľnou súčasťou inscenácie Anomalie je teda aj medzinárodný kontext s jeho vizuálnymi a pohybovými špecifikami vzťahujúcimi sa na konkrétnu performerku, ktoré sa pokúsim viac priblížiť o pár riadkov nižšie.
Urbanovej tvorivé východiská sú napokon badateľné aj v naratívnej stránke titulu Anomalie. Už samotný názov „anomália“ v zmysle určitej formy odchýlky od normálu totiž prirodzene navádza na istý stret záujmov, teda špecifický dualizmus, ktorým sa bude inscenácia zaoberať (alebo sa o to aspoň snažiť). V inscenácii Anomalie je prítomná aj dráždivá myšlienka ženstva, ktorá môže byť takisto predpokladateľná ešte pred samotnou návštevou divadla. Ako vzhľadom k anotácii, ktorá popisuje výpravu za psychofyzickými vzostupmi i pádmi performerky, tak aj kvôli fotografiám, ktoré ju zachytili v rozlične pokrútených telesných polohách za červeného i bieleho osvetlenia. Konkrétne fotografie s anotáciou sú uverejnenéna webstránke pražského alternatívneho Divadla X10, v ktorom sa táto inscenácia nepravidelne hráva už od času jej premiéry v ňom (23. november 2022).
Moja osobná skúsenosť s titulom Anomalie sa však neuskutočnila v Divadle X10, ale v rámci tanečno-performatívneho festivalu Kiosk, ktorý sa konal v rozmedzí 27. – 30. júla 2023 v Žiline. Táto skutočnosť mala vo výsledku výrazný vplyv aj na konkrétne predstavenie, keďže spôsobila, že sa odohralo v exteriérovom prostredí Rosenfeldovho paláca. Prepracovanosť svetelného dizajnu (Tasia Nafigina), vrátane jeho interakcie s pohybmi performerky, ako to vo svojej recenzii na portáli Taneční aktuality popisuje Tereza Cigánková, tak v prípade žilinského prevedenia Anomalie ostali v nedohľadne. Špecifikom žilinského predstavenia bolo však to, že sa, pravdepodobne náhodou, odohralo takmer pred západom slnka. Začínalo, keď ešte ostro pálilo a končilo, keď už bolo za oblakmi. Teda, podobne ako performerka, muselo prejsť určitou formou premeny. Metaforou vyrovnania sa s momentálnym stavom sveta i samého seba. Aj vzhľadom k tomu teda performerka akoby predstavovala niečo viac než len človeka. Akýsi vyšší element bytia – zmes človeka, zvieraťa, prírody, vesmíru a snáď aj kúsok z duchovného proroka.
Simões bola zasadená na neveľké kruhové pódium bielej farby. Hľadisko bolo usporiadané do tvaru arény. V tejto súvislosti sa dalo polemizovať hneď nad dvoma kontrastmi, ktoré vo výsledku pôsobili viac ako len provokačne. Konkrétne nad prítomnosťou „zmrzačenej“ performerky v „nevinnom“ epicentre, vzhľadom k prirodzene bijúcim sa farbám, ktoré boli pre ich vizuál charakteristické (červeno-čierna VS. biela). Červeno-čierna sa vyskytovala takmer po celom performerkinom tele (Miriama Kardošová) v podobe asymetrických čiar, či aj náčrtov čudných tvárí (ľudí?). Vzhľadom k téme cesty za niekým, za niečím, ale predovšetkým za sebou samým titulu Anomalie, asymetrické čiary mohli odkazovať na akt sebapoškodzovania, respektíve pramienky krvi. V náčrtoch potenciálnych ľudí sa zas dali čítať alteregá, s ktorými sa performerka chcela v minulosti stotožniť alebo sa ich snažila vehementne odmietať. Avšak malé pódium v jednoduchej bielej farbe, na ktorom sa táto emocionálna „nálož“ zrazu usadila, akoby po celý čas ticho, ale presvedčene našepkávalo, že je ešte predsa len nádej na „nový začiatok“, očistenie sa od všetkej dovtedajšej zloby sveta.
Ďalším zásadným kontrastom bol pre mňa aj psychofyzicky „poznačený“ status performerky a „nič netušiaceho“ publika. Performerka sa totiž začína pohybovať už dávno predtým, ako sú diváci a diváčky prítomní naokolo nej. Keď sa napokon všetci stretávajú na jednom mieste, Simões sa zmocňujú čoraz kŕčovitejšie pohyby nielen po tele, ale aj v tvári, akoby bola pred duševným zrútením. Čím dlhšie na tento stav „zdravý“ divák hľadí, môže ho to primäť k dvom extrémom – pokúsiť sa súcitiť s performerkou alebo aj celkom odísť z konkrétneho priestoru, keďže vypätá javisková drastičnosť je zvlášť na Slovensku stále raritou, vhodnou akurát pre náročnejšieho diváka.
Pódium fungovalo aj ako točňa, čo neraz „zmrazilo“ performerkin dovtedy viac ako živelný pohyb/ tanec. Príkladom môže byť moment, kedy si naň Simões jednoducho ľahla, pričom sa schúlila do klbka. Čitateľná prevaha technického prvku nad ľudským sa v tomto prípade podľa mňa dala vnímať ako metafora na pretechnizovaný svet 21. storočia. Boli však aj momenty, kedy sa Simões sebavedomo rozhodla kráčať proti smeru pohybu točne, čo naopak odkazovalo na dojímavé úsilie zraniteľného človeka proti nezraniteľnej umelej inteligencii.
Kostým performerky tvorili krátke potrhané džínsové nohavice vo vínovej farbe. Vrchnou časťou odevu bol voľne nazberkaný crop top na ramienkach v broskyňovo-ružovej farbe. Okrem iného mala performerka vyholenú hlavu a neoholené podpazušie. Zároveň jej na tvári dominovali čierne tiene. Aj vzhľadom k tomu, ako vlastne vyzerala sa dalo polemizovať o tom, koho alebo čo mala vlastne predstavovať. Jej odvážny odev v prevažne červených odtieňoch totiž podvedome vysielal temperamentné ženské energie. Hlava bez vlasov a ochlpenie zas istý druh mužnosti. A napokon čierne tiene pôsobili dojmom strašidelných (pol)nočných vibrácií. Aj vzhľadom k tomu teda Simões zaiste neprezentovala „len“ človeka, ale mala v sebe širšiu škálu živočíšnych energií.
V rámci samotného tanečného prejavu bola podľa Urbanovej slov počas festivalu Kiosk kľúčová práca s napätím a uvoľnením performerky. S tým súviselo aj jej inscenačné heslo: „Si slobodná, ale nie si slobodná.“ Pohyb Simões bol teda už od samotného začiatku charakteristický prechodom od čo najvykrútenejších polôh rúk aj nôh až po celkové uvoľnenie vo forme výrazného naťahovania všetkých končatín na zemi. Strnulosť teda dynamicky striedala voľnosť – vnútorný boj zmierenie. Nestalo sa však, že by sa tento opakujúci sa princíp stal zrazu monotónnym, keďže bolo zjavné, že Simões veľmi zručne pracuje s akcentovaním ťažiska napätia vždy na inej končatine. V tejto súvislosti možno ako príklad uviesť „tanec“ lona, počas ktorého performerka postupne čoraz drsnejšie priráža na každú stranu hľadiska, pričom sa tvári zamračene ale zdanlivo neprítomne. To vo výsledku pôsobilo ako odkaz na sadizmus, doposiaľ stále tak rozšírený po celom svete.
Motív sexuálneho obťažovania však zaiste nebol jediným zásadným posolstvom Anomalie. Za kŕčovitými pohybmi performerky, takmer až so snahou vyzliecť sa z vlastnej kože a získať novú, sa dali čítať aj ďalšie traumatické životné spomienky performerky/ ľudstva ako takého. V inscenácii bol napríklad vysoko pravdepodobný aj motív depresie, ktorý napokon potvrdila aj hlasová zložka inscenácie (N I V V A) slovami: „Fotografovanie je zachytávanie bolesti.“ Prostredníctvom konkrétnej vety bolo napokon veľmi efektne odprezentované, ako mávame my ľudia neraz problém prijať svoju minulosť a vďaka nej sa stať v budúcnosti lepšími, nie zatrpknutejšími.
Určitá forma oslobodenia od všetkého negatívna bola napokon badateľná, keď si Simões dlhší čas podopierala rukami boky, pričom jej nohy voľne blúdili vo vzduchu. Hoci popritom ležala na zemi, jej poloha pripomínala pád, len v prevrátenej podobe. Teda k záveru akoby ani nedošlo k zmiereniu ako takému, ako skôr k rezignácii na všetko, čo sa odstalo a už sa pravdepodobne ani viac neodstane.
V rámci pohybu boli špecifickými momentmi inscenácie aj obrazy situované k jednotlivým skupinám publika chrbtom, čo napokon spôsobilo, že nie všetci diváci mali z predstavenia celkom rovnaký zážitok. Do budúcnosti by preto stálo za to sa tvorkyni Urbanovej dôslednejšie zamyslieť nad vyváženejším fázovaním hrania chrbtom, keďže Simões ostávala v prípade žilinského predstavenia na jednu stranu otočená aj niekoľko minút…
Pohybový prejav sa završuje postupným otáčaním sa Simões do jednotlivých strán publika, pričom už nevykonáva žiadne zvláštne pohyby. „Len“ stojí a uprene sa díva na „vyvolených“ divákov a diváčky, očividne za účelom vzájomného vyvolania akejkoľvek momentálnej emócie. Predstavenie tak celkovo nadobudlo ešte citlivejší efekt.
Ako už bolo spomenuté, inscenácia Anomalie je obohatená aj o hlasovú zložku, ktorá sa nepravidelne ozýva v reproduktorov. Zvolený anglický hlas znel neprirodzene, keďže jeho interpretom je digitálne médium, preto je náročné pokúsiť sa o presné určenie jeho tóniny… Digitálny hlas znel však prevažne vo vyšších polohách, preto možno s veľkou pravdepodobnosťou tvrdiť, že išlo o hlas hlavnej a jedinej ženskej postavy konkrétnej inscenácie. Teda ona sama po celý čas nielen fyzicky predvádzala, ale aj rozprávala divákom svoj/ ich intímny príbeh.
Urbanová opäť v rámci festivalovej diskusie na Kiosku objasnila, že hlas sa do inscenácie použil kvôli spresneniu idei, ku ktorej sa chcela ako tvorkyňa vyjadriť. Tento zámer sa jej vo výsledku zaiste podaril, jasne vyslovené predsa vo všeobecnosti neraz uľahčuje porozumieť veciam naokolo. Napriek tomu by sa však práve tanečné predstavenia nemali báť väčšieho dôrazu na viacvýznamovosť pohybovej, či aj scénografickej zložky. Aj hra bez slov, či zvukov, môže byť pútavá, pokiaľ je myšlienkovo prepracovaná.
Hudobná zložka (Stroon) spočiatku pripomínala zvuk padajúcej skaly. Vo výsledku teda trefne korešpondovala s počiatočným deštruktívnym stavom performerky, vrátane jej kŕčovitého telesného napätia. Tóny sa však sledom transformácie performerky postupne zmenili na živšie a dynamickejšie. Bolo to najmä v situácii, kedy hlas z reproduktora rozšafne zavelil: „Let’s dance!“ V dôsledku čoho začala Simões oduševnene tancovať až na doraz, so striedavým napätím na rukách, lone, či aj nohách. Hudba bola teda aktívnou inscenačnou zložkou. Väčšmi umocňovala atmosféru i zmysel predvádzaného deja.
Inscenáciu Anomalie som napokon vnímala ako mimoriadne senzitívnu spoveď jednej ženy/ bytosti, ktorá do seba prostredníctvom rozlične intenzívnych pozitívno-negatívnych skúseností prijala množstvo preludov, ktorým napokon dovolila začať ju celkom ovládať. Celé predstavenie teda zdanlivo mapuje jej cestu za potenciálnym očistením a novým začiatkom. To sa performerke však v závere, myslím, aj tak nepodarí, keďže sa Anomalie zakončuje jej uprenými pohľadmi do publika. Teda akoby necháva už na konkrétnych divákoch, či uverili minulosti, prítomnosti i budúcnosti jej (ne)komplexnosti bytia.
Použité zdroje:
https://www.divadlox10.cz/cs/repertoar/anomalie
https://www.tanecniaktuality.cz/recenze/anomalie-ritual-destrukce-i-znovuzrozeni
https://rosenfeldovpalac.sk/festivl-kiosk_-eva-urbanova-body2022-anomalie/
https://embassies.gov.il/bratislava/AboutIsrael/Culture/Pages/CULTURE-Dance.aspx
Projekt workshopu Píš, ako tancujú 2023 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
