Tisíc variácií protestu

Pôvodný plán bol tento „tichý protest“ inscenovať priamo na bratislavskom Námestí Nežnej revolúcie, ale napokon sa jeho premiéra presunula do interiéru, do priestoru BlackBoxu. Divák sa tu môže voľne pohybovať a postupne si podľa inštrukcií hľadá a skenuje QR kódy, ktoré ho privedú k audio stopám jednotlivých príbehov. Tie si vie každý samostatne a v ľubovoľnom poradí vypočuť na svojom mobile. Vzniká tak akási individualizovaná komunita divákov – hoci sú od seba izolovaní slúchadlami, sú fyzicky prítomní a navzájom sa vidia.

Na protest nie je recept

Najúdernejšie pôsobia príbehy z dvoch strán aktuálneho konfliktu: spoznávame Rusku Irinu a Ukrajinku Olenu. Najúdernejšie pôsobia príbehy z dvoch strán aktuálneho konfliktu: spoznávame Rusku Irinu a Ukrajinku Olenu. Tie odzrkadľujú nielen odlišné prístupy staršej a mladšej generácie, ale aj rozdiely v otázke postojov voči občianskej spoločnosti a boja za demokratické hodnoty. Ak by ste čakali, že Irina bude vlastnú krajinu rezolútne a nenávistne preklínať, nie je to také jednoduché. Načrtáva totiž pochmúrnu víziu – ruská občianska spoločnosť sa podľa nej len tak ľahko nezmení. „Nie každej krajine sa darí zničiť režim, urobiť revolúciu,“ konštatuje neradostne, ale vecne. „Protest nie je ako čokoládová torta. Nie je naň recept,“ dodáva trefne. Divákov povzbudzuje, aby využili také formy protestnej akcie, aké sú im vlastné. Vyzýva napríklad, aby sa ľudia nepodieľali na podplácaní na úradoch, keď potrebujú niečo urýchlene vybaviť. Pretože aj to je spôsob, ako dosiahnuť istú zmenu v zmýšľaní. Irina je odetá v bielom na znak neviny či túžbe po mieri. Ako zdôrazňuje, je pacifistka a nechce, aby ľudia zomierali za šancu žiť v demokratickejšej krajine. Považuje to za priveľkú obetu. Nemáva preto nijakou národnou vlajkou – tobôž nie ruskou, nehlási sa k nacionalistickej vízii sveta. V rukách drží striebornú, neurčitú vlajku, ktorá nepatrí žiadnemu štátu.

Aj jednotlivec má silu niečo zmeniť

Ústrednou témou príbehu Ukrajinky Oleny, ktorá pred vojnou utiekla na Slovensko spolu so svojimi deťmi, zatiaľ čo jej manžel zostal vo vlasti, je budúcnosť. Svoje rozprávanie otvorene začína načrtnutím svojho niekdajšieho nastavenia a priznáva, že ešte pred rokmi bola presvedčená, že jednotlivec nič zmeniť nedokáže. Vysvetľuje to tým, že k takémuto postoju bola ako človek vyrastajúci v čase socializmu vychovávaná. Do svojich tridsiatich rokov dokonca ani nechodila voliť. A už vôbec jej nenapadlo zúčastňovať sa na demonštráciách. „Vidíte sa v mojom príbehu?“ pýta sa kriticky divákov. Zlom pre Olenu nastal až vtedy, keď začala rozmýšľať nad tým, akú budúcnosť chce vytvoriť pre svoje deti a rodinu. Rozpráva, ako sa z nej postupne stávala uvedomelá a angažovaná občianka. V roku 2014 sa jej napokon aj osobne dotkli represie počas protestov na kyjevskom Majdane, kde ju zadržala polícia. Počúvanie nahrávky vrcholí vo chvíli, keď sa Olena rozplače pri spomienke na to, ako mala kedysi hoc aj sto scenárov a plánov, ako prežiť svoj život. Dnes má však už len jediný sen: mier a slobodu vo svojej krajine.

Dielo Tichým hlasom stojí na pomedzí inštalácie a performatívnej hry a pripomína projekty živých kníh, v ktorých ľudia s rozličnými profesiami a skúsenosťami voľne rozprávajú návštevníkom svoj príbeh. Na rozdiel od nich sú však tieto prehovory zaznamenané vopred. Zároveň sú ale niektorí z aktérov prítomní v spoločne zdieľanom priestore, medzi nimi aj Irina a Olena. Olena napäto pozerá do zrkadla a Irina pohľadom skúma publikum. Pri pohľade na Irinu a jej príbeh sa môže dostaviť až nutkavý pocit osloviť ju a opýtať sa, ako to v Rusku vlastne je a čo si o súčasnom režime myslia bežní ľudia. V jednotlivých nahrávkach sa vďaka pestrej a v každom príbehu odlišnej zvukovej zložke (zvukový design Arx) premiestňujeme v čase i priestore špecifickom pre danú postavu – keď napríklad Olena hovorí o Majdane, počuť streľbu, výbuchy, krik protestujúcich a vzniká pocit, že sme súčasťou diania.

Čo najlepšie si robiť svoju prácu

Tretí príbeh, ktorý som si vypočula, ma odvial až do Turecka, kde sa v roku 2013 tiež konali tvrdo potlačené protivládne protesty. Tridsiatnik Mehmet je presvedčený, že najlepší spôsob, ako vyjadriť nesúhlasný postoj, je čo najlepšie si robiť svoju prácu. Nejde mu totiž o jednorazovú akciu v uliciach, ale o čosi trvácne, opakované, čo prinesie dlhodobú zmenu. Mehmet hovorí o svojej rodine, ktorej členovia sa stali terčom sledovania štátnymi zložkami. Na príklade prenasledovaného tureckého básnika, ktorý musel odísť do exilu, ukazuje, že história sa opakuje a boj za dodržiavanie základných práv nikdy nekončí. Ako až neúprosne hovorí: „Sloboda nie je zadarmo a musíš za ňu platiť.“

Minulosť verzus lepšia budúcnosť?

Ako paralela medzi minulosťou a súčasnosťou pôsobia posledné dva príbehy, ktoré sú rozprávaním mladého muža Gaba z Indonézie a jeho syna Tadeho. Obaja sa nachádzajú na dosah divákov: Tade hrá pexeso s divákmi, jeho otec, hudobník, sedí s gitarou v rohu miestnosti.Gab pociťuje pri spomienke na násilné protesty, ktoré sa konali koncom 90. rokov v Jakarte, najmä hnev. Porovnáva pokojnú Nežnú revolúciu v Československu s tým, čo ako dieťa pod pojmom demonštrácia zažíval na vlastnej koži: chaos, krv, množstvo policajtov, armádu. Isté obohatenie a rozšírenie obzorov, ako sa dá protestovať, spoznal o niekoľko rokov na univerzite, kde zistil, že na vyjadrenie odporu dokáže využiť aj silu umenia.Vo svojom rozprávaní zdôrazňuje, že – ako každý rodič – aj on chce pre svojho osemročného syna len to najlepšie.

Tade, najmladší z respondentov, reprezentant nevinného detského videnia, si racionálne uvedomuje súčasný stav sveta. Citlivo vníma každodenné reakcie ľudí a vie ich aj kriticky vyhodnotiť. Preto ho nezaskočí ani otázka, ako si predstavuje budúcnosť a ľudí, ktorí prídu po nás. Režisérke sa zverí slovami, že dúfa, že ľudia budú raz lepší. Jej hlas pritom počujeme práve len v rozhovore s Tadem. Cenné je, že sa s ním rozpráva ako s rovnocenným „dospelým“, nestavia sa do nadradenej pozície a opatrne mu kladie otázky.

Takisto Irina poznamenáva, že s režisérkou sa jej veľmi dobre rozpráva, cíti slobodu, že môže povedať čokoľvek. Vklad režisérky Alžbety Vrzguly preto spočíva hlavne v tom, že cudzincov, ktorých vyspovedala, nechala voľne a slobodne hovoriť nielen o krajinách, z ktorých pochádzajú, ale najmä o ich vlastnom vnímaní, spomienkach, predstavách a túžbach. Nepôsobila pritom nástojčivo, nesnažila sa vydolovať žiadne kuriózne informácie a podarilo sa jej tak zachytiť mnohé životné pravdy a rôznorodosť vo vnímaní toho, ako je možné postaviť sa a hájiť svoje hodnoty. Aj účasťou v tomto projekte jednotliví aktéri dokázali odvahu prejaviť svoj názor, ktorý nezaznel „ticho“, ale dôrazne a prenikavo. Možno tým navyše dokážu inšpirovať k podobným činom aj iných.

Odborné korektúry: Lucia Lejková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová