Asi ani zahrada | foto Pro-téza /festival autorského divadla/ (facebook)

Piata Pro-téza: Koncert (a) divadlo

Posledná inscenácia resp. performancia festivalu Pro-téza českého Divadla Kámen reprezentovala v súčasnosti pomerne obľúbenú formu divadla-koncertu. Pražský súbor využil tento inscenačný princíp netradične. Vo väčšine prípadov sa tvorcovia snažia koncert čo najviac začleniť do formy divadelnej inscenácie a synkretizovať tieto dva prvky.

Štvrtá Pro-téza: Vo veku univerzálnej zmeniteľnosti hľadáme jedinečnosť

Interaktívne divadelné formy získavajú na Slovensku svoju popularitu i pozornosť kritickej obce práve vďaka kombinovaniu tradičných divadelných postupov a nových médií, aktívnemu zapájaniu divákovej mysle a tela, hravosti, objavovaniu a rozširovaniu kultúry mimo oficiálnych inštitúcií.

Tretia Pro-téza: Som T. U. R. I. S. T. A.

Počet precestovaných krajín je dnes synonymom zárezov na pažbe.1 Medzi množstvom cestovateľských tipov, online diskusií a článkov sa nájde aj téma, či vôbec cestovať alebo necestovať do Severnej Kórey. Uvažuje sa o (ne)správnosti či (ne)etickosti cestovania do krajiny a podporovaní jej turistickej atraktívnosti.

festival Protéza - Židovskí herci

Druhá Pro-téza: o hľadaní identity – hereckej, židovskej, ľudskej

Teatr Žydowski vo Varšave hrá už 67 rokov, napriek tomu veľa ľudí v Poľsku ani netuší, že také divadlo u nich existuje.

Portugal Não é um País Pequeno

Prvá Pro-téza: portugalská, postkoloniálna, prednášková

„Sú spôsoby, ako si spomínať a sú spôsoby, ako si spomínať kolektívne.“ Prvé vety inscenácie Portugalsko nie je malá krajina, ktoré sa ako echo zopakujú aj v závere, nás vo svojej jednoduchosti veľmi presne navedú k hlavnej téme. Každá krajina má vo svojej histórii temné miesta, o ktorých nerada rozpráva.

Nowy Teatr: Jedno gesto (foto C. Bachratý)

Divadelná Nitra 2017, deň štvrtý: Znaková poézia, ktorá prehovára z duše

Varšavský Nowy Teatr, ktorý už dlhodobo patrí medzi progresívne, doma aj v zahraničí populárne poľské divadelné scény, sa na festivale predstavil s inscenáciou Jedno gesto. Tá je svojou formálnou čistotou a tematickou jednoduchosťou v protiklade k eklektickej a pompézne pôsobiacej poetike obvyklej tvorby tohto divadla. Jej myšlienková podstata vychádza z obyčajného života štyroch neobyčajných ľudí, ktorí na javisku prostredníctvom osobných príbehov apelujú na verejné dianie v spoločnosti.

Cirk La Putyka, Rootlessroot: Black Black Wood (foto C. Bachratý)

Divadelná Nitra 2017, deň tretí: #vrodenéputáakozákladnájednotkaexistencie

Zahraničnú časť nedeľného programu tvorila inscenácia Black Black Woods pražského divadla Cirk La Putyka, ktorá je tretím komponentom trilógie orientovanej na tému fundamentálnych rodinných vzťahov v živote človeka. V (zatiaľ) finálnej časti upriamili tvorcovia pohľad na vzťah medzi synom a otcom, ktorý zobrazili prostredníctvom jeho rôznorodých a často protipólnych foriem. Zamerali sa na pozitívne aj negatívne aspekty a vyzdvihli premenlivý, zložitý či nepredvídateľný charakter základného puta v rámci našej existencie. 

M. Rázusová-Martáková: Jánošík (foto C. Bachratý)

Divadelná Nitra 2017, deň druhý: Odkazy, otázky, snenie

Do slovenskej sekcie festivalového programu sa dostala aj najnovšia adaptácia príbehu o zbojníkovi Jurajovi Jánošíkovi z nitrianskeho Divadla Andreja Bagara. Režisér Rastislav Ballek inovatívne posunul Martákovej intelektuálneho junáka ešte viacej do filozofickej a symbolickej roviny.

P. Liška a K. Cooperová: Právo na šťastie (foto C. Bachratý)

Divadelná Nitra 2017, deň prvý: Fundamentálne šťastie

Pavol Liška je rodák zo Slovenska, presťahoval sa do USA, kde získal titul magistra umenia a pôsobí tam dodnes. Spolu s Kelly Copper tvoria autorskú dvojicu v divadle The Nature Theater of Oklahoma. Ich účasť na 26. ročníku Divadelnej Nitry s inscenáciou Právo na šťastie (ktorú vytvorili v spolupráci s ľubľanským súborom EnKnapGroup) bola zároveň ich prvým vystúpením na Slovensku.

KioX, deň štvrtý: Sloboda a hranice nového diváka

Pred odchodom z Kiox-u dostal každý na rozlúčku certifikát nového diváka a mohol si poskočiť od radosti v Inhabiting the Space. Tradičný improvizačný formát festivalu dal bodku za chlapčensko-dievčenským duom Terezy Ondrovej a Petra Šavela Boys Who Like to Play With Dolls. Táto inscenácia bola jedným z vrcholných zážitkov jubilejného ročníka zrejme najexperimentálnejšieho divadelného festivalu na Slovensku.

KioX, deň tretí: Prežívaj, spoznaj sa, naser sa na systém...

Ani sobota na KioXe nedala pasívnemu divákovi šancu. Hýbať sa musel dvakrát a intelektuálne sa ohýbať tiež približne toľko. Návod ako na tomto poli aktivity prežiť ponúkli v performatívnom koncerte Mušnula. Večerný výbuch slobodného ducha so zmesou „podivínskeho“ humoru a politickej nekorektnosti (niekde medzi Die Antwoord a Darou Rolins) priam demonštratívne kričal: „Buď tým, čím sa cítiš, rob to, čo cítiš.“

KioX, deň druhý - Manipulácia v každodenných interakciách

Druhý festivalový deň žilinského Kiosku sa čiastočne niesol v duchu snahy tvorcov vypovedať o nátlaku, ktorý ovplyvňuje ľudské konanie a vnímanie okolitého sveta. Môže byť fyzický aj psychický, úmyselný či človekom nepremožiteľný, zakaždým však na nás zanechá nezmazateľné stopy.

KioX, deň prvý - beznádej i radosť z pozitívnej energie

Už úvodné predstavenie festivalu, Princípy newspeaku, bolo pre mnohých ťažko stráviteľným intelektuálnym chlebíčkom. Pred divákom sa po ňom začali otvárať existenciálne otázky o budúcnosti ľudstva. Majestátny priestor Novej synagógy ale narušil dielu základnú koncepciu väzenia, stiesnenosti a hlavne zvádzania divákov k činnosti. Tí šikovnejší totiž mohli z dobrého uhla sledovať celé predstavenie naraz a nemuseli sa rozhodovať, čomu budú v danej chvíli venovať pozornosť. Tento duchovný svätostánok zároveň poukázal na nové možnosti interpretácie diela (vďaka svojej akustike priam metafyzické možnosti, hlavne pri replikách s náboženským obsahom).

Dotyky a spojenia 2017 očami Lucie Lejkovej

Uzavreli sme sezónu Anny Frankovej. Tak ako viaceré (nielen divadelne orientované) periodiká, aj hlavný program festivalu Dotyky a spojenia 2017 logicky odrážal tento fenomén. Minimaratón javiskových adaptácií Denníka Anny Frankovej si v Martine užili asi najmä divadelne odolnejší diváci. Predsa len sledovať neľahké osudy, ktoré dielo opisuje trikrát v priebehu dvoch dní, nemusí byť pre každého. Festival, ktorý predstavuje špecifický vesmír, si však tento „luxus“ môže dovoliť. A je dobré, že tak aj jeho organizátori urobili.

Stránky

Subscribe to RSS - MLOKizdat