Sloboda pohybu = výbuch energie

Názov diela je skratkou vety „The energy that shapes us“, čo v preklade znamená ‒ energia, ktorá nás formuje. Práve neviditeľná energia sa stala hlavným východiskom k dianiu na javisku. Do istej miery ju v priestore sprítomňuje hudba Mariana Zavarského, ktorá vytvára pocit tekutosti a neustálej zmeny. Pohyb piatich tanečníkov (Barbora Janáková, Eva Priečková, Silvia Sviteková, Andrej Štepita a Jaro Viňarský) je na ňu silne naviazaný a zároveň táto hudba výrazne posilňuje atmosféru a dynamiku jednotlivých obrazov. Hoci je elektronická, miešajú sa v nej rôzne štýly, ale aj hudobné nástroje či zvuky (bicie, bubny, trúbky, elektronická gitara, ľudský hlas a pod.).

Energia tanečníkov sa v priebehu predstavenia neustále dynamicky mení. Odovzdávajú si ju medzi sebou, nalaďujú sa na seba, nechajú ju vibrovať celým telom a posielajú ju ďalej do priestoru. Páve rozpínanie sa do priestoru je ďalším signifikantom diela. Tancujúce telá obopínajú každý centimeter scény. Všetok pohyb totiž smeruje von ‒ tanečníci rozpínajú svoje ruky do strán, utekajú, nakláňajú sa, vykláňajú. Jednotlivé kroky v choreografii akoby nemali žiadne zábrany, podvoľujú sa nekontrolovanej, neuchopiteľnej a neviditeľnej sile, ktorá ich vedie. Navzájom sa tak zdvíhajú, presúvajú po zemi, či dokonca robia stojky, kotúle a pod. Príznačná je najmä práca s rukami, ktoré sa od končekov prstov po ramená neustále rozpínajú, vibrujú, krútia, či staticky udržiavajú všemožné pozície. Pohyby tanečníkov síce pôsobia, akoby boli nekontrolované, no pritom sa navzájom synchronizujú v naoko náhodných momentoch – raz je to dvojica, inokedy muži a ženy osobitne, a nakoniec aj všetci spolu. Vytvárajú spleť neustále sa hýbajúceho celku, v ktorom každý z interpretov dotvára obraz hmýriacej sa hmoty. Ich energie sa striedajú, raz rezonuje jedným, inokedy druhým, všetkými, či len istou skupinou z nich. Je tu zrejmý kolektívny aspekt, pritom však zostáva zachovaná aj individualita pohybového výrazu každého jedného z nich.

Vplyv energie na telá tanečníkov má za následok aj časté výrazné zmeny v dynamike pohybu. Opakuje sa motív rýchlych krokov až behu s následným zastavením či spomalením vykonávaného pohybu. Telá tak pôsobia, akoby ich práve ovládala neviditeľná energia, ktorá nimi vedie a ony sa jej oddávajú, nechávajú sa ňou viesť bez vedomej kontroly samých seba. Tento princíp výraznej zmeny dynamiky je nosný pre celé dielo, v ktorom sa striedajú rýchle, energetické pasáže so sekvenciami statickejšími. V rýchlych pasážach sa performeri viac prelínajú, skáču, točia sa, padajú na zem. To všetko do hudby, ktorej dominuje až rituálne znejúci bubon a všetko miestami podfarbuje červené svietenie. Naopak, pomalšie scény dávajú viac priestor jednotlivcom, ostatní vtedy často zostávajú pri zemi, predýchavajú, ležia, plazia sa. Hudobne ich vtedy sprevádzajú výraznejšie tóny elektrickej gitary a aj svetlo je tlmenejšie, chladne biele. Tieto zmeny dynamiky, a teda návalov energie majú silne sugestívny charakter. Tvorivému tímu sa skutočne prostredníctvom súhry hudby, svetla a výkonov tanečníkov darí obsiahnuť a zhmotniť neviditeľnú energiu, ktorá sa rozpína do priestoru, a prirodzene tak aj medzi divákov. Pritom svietenie a jeho formu ovládajú aj samotní tanečníci. Po bokoch javiskového priestoru sú umiestnené svetelné tyče, ktoré počas predstavenia každý z nich prenáša, prestavuje horizontálne či vertikálne. Sami tak ovplyvňujú formu svietenia, a teda atmosféru danej sekvencie.

Tvorivý tím sa v anotácii odvoláva na ázijský holistický systém piatich elementov. V diele je táto inšpirácia prítomná skôr podprahovo. Tanečníci čerpajú z akejsi univerzálnej prapodstaty človeka, pritom však aj z lokálnej tradície. V choreografii aj hudbe je cítiť prastarú rituálnosť, často evokujúcu ázijskú meditatívnosť, tance afrických kmeňov, ale pritom aj slovenský folklór. Ak by sme to chceli vyjadriť zjednodušene, môžeme povedať, že sa tu miešajú tance okolo jánskych ohňov s preskokmi cez vatru s orientálnym vlnením bokov . Tieto prelínania sú organické, nepôsobia nesúrodo, všetko totiž spája absolútna živelnosť, odpútanie sa, vypustenie telesnej energie do pohybu. Toto oslobodenie sa zhmotňuje aj v kostýmoch Laury Štorcelovej. Všetci sú odetí do čiernych kostýmov z viac-menej teplákového materiálu, voľných, no stále pomerne elegantných strihov, s nenápadnými reflexnými pásmi. Každý kostým bol strihom a formou individualizovaný. Na jednej strane tanečníkov tak kostýmové riešenie spájalo, materiálom a štýlom z nich vytváralo jednotnú skupinu, no na druhej, bol každý z nich osobitý. Rovnako tak ako v choreografii, Štorcelová posilnila kolektívnosť a zároveň individualitu každého z účinkujúcich. Ku koncu tanečníci na rôznych miestach oblečenie roztvoria, uvoľní sa strih a objaví sa svetlá, jemná látka. Kostýmy tak akoby reagovali na dianie na scéne, reflektovali uvoľnenie, prienik niečoho žiarivého, doposiaľ skrytého a pritom nie prvoplánovo výrazného či krikľavo odlišného.

TETSU vybuchuje energiou. Hoci toto slovo predstavuje niečo ťažko predstaviteľné, v tomto diele sa prostredníctvom tiel zhmotňuje a prenáša sa z nich aj ďalej do hľadiska – ak je tomu divák otvorený. Ak aj nie, choreografia Petra Šavela vytvára vizuálne podmanivé kompozície. Každý z tanečníkov si v nich pritom zachováva svoju identitu, a tak jednotlivci vytvárajú rôznorodý, no celistvý hmýriaci sa organizmus. Čerpajú z univerzálnej rituálnosti, spájajú prvky rôznych kultúr a pritom sú stále ukotvení v lokálnom kontexte. Tvorivému tímu sa teda podarilo zhmotniť neviditeľné, spojiť rôznorodé, komunikovať neverbalizovateľné.