KioX, deň štvrtý: Sloboda a hranice nového diváka

Pred odchodom z Kiox-u dostal každý na rozlúčku certifikát nového diváka a mohol si poskočiť od radosti v Inhabiting the Space. Tradičný improvizačný formát festivalu dal bodku za chlapčensko-dievčenským duom Terezy Ondrovej a Petra Šavela Boys Who Like to Play With Dolls. Táto inscenácia bola jedným z vrcholných zážitkov jubilejného ročníka zrejme najexperimentálnejšieho divadelného festivalu na Slovensku.

KioX, deň druhý - Manipulácia v každodenných interakciách

Druhý festivalový deň žilinského Kiosku sa čiastočne niesol v duchu snahy tvorcov vypovedať o nátlaku, ktorý ovplyvňuje ľudské konanie a vnímanie okolitého sveta. Môže byť fyzický aj psychický, úmyselný či človekom nepremožiteľný, zakaždým však na nás zanechá nezmazateľné stopy.

KioX, deň prvý - beznádej i radosť z pozitívnej energie

Už úvodné predstavenie festivalu, Princípy newspeaku, bolo pre mnohých ťažko stráviteľným intelektuálnym chlebíčkom. Pred divákom sa po ňom začali otvárať existenciálne otázky o budúcnosti ľudstva. Majestátny priestor Novej synagógy ale narušil dielu základnú koncepciu väzenia, stiesnenosti a hlavne zvádzania divákov k činnosti. Tí šikovnejší totiž mohli z dobrého uhla sledovať celé predstavenie naraz a nemuseli sa rozhodovať, čomu budú v danej chvíli venovať pozornosť. Tento duchovný svätostánok zároveň poukázal na nové možnosti interpretácie diela (vďaka svojej akustike priam metafyzické možnosti, hlavne pri replikách s náboženským obsahom).

Bábková Žilina 2017

Živá a zdravá, prosperujúca a perspektívna Bábková Žilina

Model bienálnych striedajúcich sa bábkarských festivalov priniesol po minuloročnej okrúhlej 20. Bábkarskej Bystrici s výborným konceptom „Tour“ (viď príslušné mlokizdatové články) tento rok v máji ďalšie jubileum – 5. ročník festivalu Bábková Žilina.

Dotyky a spojenia 2017 očami Lucie Lejkovej

Uzavreli sme sezónu Anny Frankovej. Tak ako viaceré (nielen divadelne orientované) periodiká, aj hlavný program festivalu Dotyky a spojenia 2017 logicky odrážal tento fenomén. Minimaratón javiskových adaptácií Denníka Anny Frankovej si v Martine užili asi najmä divadelne odolnejší diváci. Predsa len sledovať neľahké osudy, ktoré dielo opisuje trikrát v priebehu dvoch dní, nemusí byť pre každého. Festival, ktorý predstavuje špecifický vesmír, si však tento „luxus“ môže dovoliť. A je dobré, že tak aj jeho organizátori urobili.

Dotyky a spojenia 2017 očami Lucie Galdíkovej

Druhej polovici festivalu dominovali okrem Anien Frankových aj inscenácie z prešovských divadiel: Posadnutí, Deň, keď zomrel Gott a Eugen Onegin. Súčasťou festivalového programu boli už tradične Kritické platformy. Okrem samotného hodnotenia inscenácií sa počas diskusií objavili aj rôzne teatrologické otázky. Napríklad ako dnes vyzerá autentické herectvo a ktorý súbor by mohol byť jeho predstaviteľom. Pre mňa osobne to boli práve prvé dva spomínané hlasy z „východu“.

Dotyky a spojenia 2017 očami Zuzany Šnircovej

Už po trinásty rok myslel festival Dotyky a spojenia aj na mladších divákov. Každoročne sa snaží vybrať, okrem „naj“ inscenácií pre dospelých, aj tie „naj“ pre deti. Organizátori si uvedomujú, že diváka je potrebné vychovávať od malička, a tak ho hneď kŕmia kvalitou. Tento rok festival uviedol viacero inscenácií, ktoré využívajú v príbehu motív putovania a návratu k východiskovému bodu. Putovať za niečím a niekým je v príbehoch pre deti bežný jav, výnimočným ho môže ale urobiť zaujímavé spracovanie. Dôkazom sú predovšetkým pozoruhodne poňaté dramatizácie, ktoré sa na festivale predstavili od utorka do štvrtka.

I. Uhlířová – V. Mašek: Mimo zápis (foto L. Horký. O. Hruška)

Tekuté reflexie z festivalu Divadelní Flora Olomouc No.3: Exkurzia do sveta divadelného hipstera

Súčasťou dramaturgie festivalu Divadelní Flora je už tradične profil jednej z popredných českých divadelných scén. Tento rok sa pozície zhostilo pražské Studio Hrdinů, ktoré najmä prostredníctvom autorských projektov kriticky reflektuje znepokojujúce dianie v dnešnej spoločnosti. Vybrané inscenácie vypovedali o obavách tvorcov z desivého stavu (nielen) domácej politiky, o otázke národnej identity či o sústavne narastajúcej závislosti človeka na konzumnom spôsobe existencie.

Dotyky a spojenia 2017 očami Zuzany Ferusovej

Festival sa skončil, môžeme bilancovať. Z toho, čo som videla, som si vytvorila vlastný rebríček – tituly v ňom radím od najsilnejšieho pozitívneho zážitku po opačný koniec škály: 1.-2. Persona, Kráľ; 3. Túžba po nepriateľovi; 4. Únos Európy; 5. Vojna nemá ženskú tvár; 6. Ťapákovci.

Verím, že na nevzrušené pritakanie alebo aj vášnivé rozčúlenie niektorým čitateľom stačí môj príspevok prečítať potiaľto. Ak vás zaujíma moje zdôvodnenie, čítajte ďalej.

O. Frljić: BALKAN MACHT FREI (foto L. Horký, O. Hruška)

Tekuté reflexie z festivalu Divadelní Flora Olomouc No.1: Tekuté identity

Európa ani zvyšný svet už dávno nestojí osve. Ako v minulosti, tak i dnes, jedna krajina ovplyvňuje druhú. Spomeňme si len na to, ako celá Európa v napätí a netrpezlivo čakala na výsledky volieb v Holandsku a neskôr vo Francúzsku. Téma 21. ročníka olomouckej Divadelnej Flóry „Tekutá Európa“ sa preto prirodzene vkradla do obsahu i do formy festivalových produkcií.

Boh je DJ | Foto: R. Ferstl, zdroj: www.novadrama.sk

Nová dráma, nové tváre, nové priestory

Štvrtý festivalový deň už znesie aj trochu sumarizovania. Napadá mi všeličo. Napríklad, že divadlo expandovalo aj do nedivadelných priestorov. Procházkove čajky a iné zvery dvakrát zaviedli festivalových divákov do podzemného bunkra pod hradnou skalou.

ĽUDIA.LEVY.ORLY.JARABICE. / scény zo života umeleckého podľa APČ | Foto: R. Dranga, zdroj: www.novadrama.sk

Tam, kde zlyhá párty, „zachráni“ to vojna. Alebo snáď život?

Škoda, že prvý festivalový deň Novej drámy 2017 nevyvrcholil opojnou párty v Subclube. Predstavenie Ľudia.Levy.Orly.Jarabice sa odvíjalo skôr ako znudeno-depresívne čechovovské popoludnie. Okolo baru trochu bezradne postávajú účastníci akejsi privátnej žúrky.

Stránky

Subscribe to RSS - Reportáž