MLOKi

Zeleninová misa z Banskej Bystrice

S očakávaním sa usádzam do pohodlnej plyšovej sedačky Národného domu. A keď to skončí, odchádzam s pocitom rozpolteným, ako keď chcem od babky ovocný koláč, ale ona predo mňa postaví zeleninovú misu. Bazén v podaní Akadémie umení z Banskej Bystrice je tá misa.

Takže, ako si tak spokojne sedím a počúvam starú známu a všetkými milovanú zvučku Dotykov a spojení, postrehnem, samozrejme len pomedzi to, ako si vypínam zvonenie na telefóne, že svetlá sa pomaly utlmujú a ruch v hľadisku mizne. Na javisku sa začína vynárať scéna, podľa mňa celkom super. Trúbky, reťaze, vešiaky a – „prekvapivo“ – bazén. Predstavuje ho len kus igelitu, osvietený namodro, asi 3 metre nad zemou, ale je to pecka. Začína hrať hudba a vidím prichádzať hercov. Všetko by bolo krásne, keby si každý (bolo ich päť) asi desať minút nevyberal jednu z piatich (!) stoličiek. Hudba to našťastie zachraňuje. Po pár minútach pre mňa nezmyselného pobehovania po javisku si popri hmm-kaní otváram program Dotykov a naštudujem si dvojstranu vyhradenú pre Bazén. Dúfala som, že sa dozviem, prečo tam tak dlho nič nerobia. „Hra odkrýva svet istej skupiny umelcov, výtvarníkov.“ Aha. Tak už to chápem.

Bohužiaľ, tieto hudobné prestrihy sa opakujú a mám pocit, že sú stále dlhšie a dlhšie. Nepriamo s ich dĺžkou súviselo aj herecké tempo, ale keďže to malo byť slowmotion, myslím, že to je ok. Myslím si to aj preto, že spomalené zábery boli premakané do najmenšieho detailu. Od pohybovej stránky, cez mimiku až po skoky do štronza, do textu a späť do slowmotion. Keby to netrvalo roky, bola by radosť pozerať sa na to. A vtedy sa na scénu opäť vracia kamoška hudba, ktorá všetko zachraňuje a ja zatvorím oči, až kým nepočujem ďalšiu repliku. Je ešte jedna vec, ktorá mi dosť ani nie tak vadila, ale skôr nedávala zmysel. A to je to, prečo sa sakra všetci na konci vyzliekli. Ja sa do toho síce nerozumiem, ak za tým je nejaký hlbší význam, tak sa hlboko ospravedlňujem, ale podľa mňa to bolo len na efekt. A ešte tam aj dosť nadávali, čo nemuselo byť, ale kašlem na to, sú to predsa umelci.

Ale aby som všetko len nehejtovala. Sú veci ktoré mám v divadle vážne rada. Napríklad to, že keď si myslím, že zas len zabíjam čas, objaví sa niečo, čo ma vtiahne do deja. Tentokrát to bol text ako taký, ktorý mal príjemný dynamický spád, ale aj Filip Hajduk, ktorý v postave tichého, drogy-užívajúceho umelca zo seba doslova vykoktal max. štyri vety, ale bavil ma ako nik iný na pľaci.

Aby sme si to na záver stručne a polopatisticky vysvetlili:

NEGATÍVA: pridlhé pohybové scény, nezmyselné obnažovanie
POZITÍVA: výber textu, hudba, premakané pohybové etudky

V svojej podstate to bolo fajn, len to nebol ten koláč.

*Autorka je študentka Súkromného hudobného a dramatického konzervatória v Martine

No items found