MLOKi

Vysnívaný Ferdo ostal v predstavách

Ferdo Mravec je naozaj nadčasový. Fakt, že presiahol osemdesiatku ma príjemne prekvapil. Ešte donedávna som bol mylne presvedčený, že vznikol niekedy v časoch, keď som ťahal káčera po sídlisku a spoznával čaro farebných obrázkov. Spoločne s bohémskym svrčkom z Novákovej knihy Svrček a mravce bol totiž tento fešák s bodkovanou šatkou mojim najobľúbenejším hrdinom. Samozrejme, Ferdo z pera Ondřeja Sekoru je Svrčkov dokonalý protiklad. Muž…teda pardon, mravec na správnom mieste – odvážny, skromný, čestný, šikovný a čiastočne nekonformný, ktorý občas síce má trochu smoly, no nakoniec zaslúžene končí ako hrdý víťaz.

Zaradiť Ferda Mravca do repertoáru považujem za úctyhodný dramaturgický počin. V čase moderného rozprávkového šialenstva, ktoré sa valí z TV prijímačov, je návrat ku klasike hodný slzy klasika. Na mieste je len otázka: „Prečo až na koniec sezóny?“ Je síce pravda, že predloha sa hodí viac ku zmrzline ako k januárovým omrzlinám, ale na mizanscény a pohyb náročná inscenácia potrebuje reprízy. Bez dokonalej súhry všetkých chrobáčích protagonistov, sa totiž Ferdo Mravec mení na síce organizovaný, no občas neúnosný chaos.

A chaotickosť je zreteľná najmä v prvej polovici. Svoj vrchol však našťastie dosiahne pomerne skoro, v  obraze, v ktorom dažďové kvapky znepríjemňujú život chrobákom. Jeden niekam uteká, ďalší sa bezmocne prevaľuje v nafukovacej guli, iný vykrikuje. Na každej časti javiska sa niečo deje, ale nemá to žiadny vnútorný rytmus, načasovanie, ani gradačnú následnosť. A to je skrátka škoda, pretože práve tu deti reagujú bujarým vyskakovaním zo sedadiel a začudovaným híkaním. Horšie však je, že Ferdo Mravec občas nudí. Na svedomí to má najmä nedostatok prekvapivých situácií, ktoré predlohy znalé deti potrebujú. Aby som ale nekrivdil, pár momentov sa tu predsa nájde. Napríklad keď Truhlík (Martin Šalacha) ukazuje ako dokonale ovláda Laso. Najskôr ho hodí do zákulisia, kde zachytí naštvaného Čmeliaka (Marián Viskup), a potom zase za svoj chrbát. Hod lanom je v podstate aj jediná situácia, kedy herci vyvolávajú interakciu s publikom. Na detskú inscenáciu je to však zúfalo málo. Deti interakciu chcú a preto hojne vykrikujú aj vtedy, keď je to najmenej očakávané. Herci sa však niekedy tvária, akoby na takéto reakcie neboli pripravení.

Okrem momentov prekvapenia a interakcie s publikom je pre detskú inscenáciu nesmierne dôležitá akcia. V réžii Jakuba Nvotu jej vôbec nie je málo a s textovými pasážami si to delí asi pol na pol. V situáciách, v ktorých Ferdo (Juraj Ďuriš) skúša pre rozmarnú Lienku chytiť Koníka (Roman Poláčik), alebo keď Ferdo uštedrí príručku nafúkanému Slimákovi (Martin Nahálka) za to, že ho v tomto daždi nepustil do domu, tvoria akciu najmä akrobatické kúsky (pohybovú spoluprácu má na starosti Helena Škovierová). Herci pritom dokážu z jednoduchosti vyťažiť maximum. Robia saltá na trampolíne či efektne, úplne bez istenia, visia na hodváboch, ktoré siahajú až po strop javiska.

Tam, kde končí akcia, prichádza pesnička alebo dialóg. Pesničky herci zvládajú výborne. Sú harmonizovaní a majú veľký cit pre súlad. Samotné dialógy však režisér s dramaturgom prudko podcenili. Niektoré textové plochy sú pridlhé, nudné a plynú v tradičnej statickej schéme – stojím a hovorím. Prvotný rozhovor Ferda s nešikovným „všadebolom“ Truhlíkom je jedným z príkladov za všetky.

Herci síce pohybom a akrobaciou ohúria, no akoby im neostala kapacita pre samotné herectvo. Z predlohy je jasné, že Ferdo nie je typický akčný hrdina, ktorého stretáva jedno dobrodružstvo za druhým a ani charakterová postava s desiatkami duševných zákutí. Spraviť však z neho  málovravného zúfalca naivne zamilovaného do Lienky, je málo. Ferdo nakoniec po správnosti nakoniec odhalí, že Lienka je iba samoľúba mrcha, v podaní Juraja Ďuriša je mu to však úplne jedno. Akoby bol len chladný chrobák, ktorý nepozná akékoľvek emócie. Nesmúti, neteší sa a výraznejšiu emóciu z neho necítiť ani vtedy, keď mu v zajatí Mravocleva hrozí akútne zožratie. Ferdo ostáva plochý a stáva sa tak najnudnejšou postavičkou, inak celkom vďačného panoptika.

Výčitka k prostriedkom, ktorými sú stvárňované chrobáky, smeruje však aj na ostatných. Okrem Poláčika, ktorý ako Koník neustále poskakuje na chodúľoch, sa výraznejšie prejavuje len Martin Šalacha. Vďačná postava Truhlíka mu ponúka dostatok situácií, v ktorých môže padať, narážať alebo inak dokazovať svoju nešikovnosť. Škoda len, že tieto Truhlíkove malé katastrofy majú tendenciu pôsobiť umelo a neprirodzene. Tak je tomu aj v momente, keď bez zjavného dôvodu padá z trampolíny. Dobre si v tomto smere poradil Juraj Hrčka v postave sudcu Hrobárika. Rozsudok, ktorým Ferda za obťažovanie Lienky odsúdi na dvadsaťpäť úderov po zadku, vynáša s rukami prekríženými na hrudi a príznačne zmeneným hlasom.

Všetci ostatní akoby sa nedokázali odviazať. Chýba viac snahy o štylizáciu, grotesknosť, či o komické prvky z chrobáčej ríše. Na svoje rádio naviazaný Svrček (Peter Oszlík) iba krčí ruky v lakťoch, Lienka (Kristína Turjanová) laškovne krúti dáždnikom, opantáva Ferda medovým hlasom a hompáľa pred ním nôžkami. A čo večne červenajúca sa Ploštica (Renáta Ryníková)? Pre svoju hanblivosť sa odmieta komukoľvek dívať do očí. Miesto vtipne charakterizovaných hmyzích druhov dostávame len ľudské charaktery vo výrazných chrobáčích kostýmoch.

Výtvarná stránka (Lucia Šedivá) je pritom očarujúca. Obrovské steblá trávy, gigantická zápalková škatuľka (dokonca sa v jednej chvíli otvára), točňa s trampolínami a šmykľavkou musia detského diváka skrátka ohúriť. Jej dekoratívna funkcia však nestačí a využitie by sa dalo zmnohonásobiť. Čo treba vyzdvihnúť je kvalita hudby (Andrej Kalinka). Texty uvedené v bulletine pri čítaní možno pôsobia nespevne, využitím rozmanitých melódií, ktoré oscilujú od cigánskych rytmov až po moderný džez, sa však stávajú potenciálnymi hitmi.

Škoda, že akrobatické pasáže v inscenácii nie sú poprepletané lepšie napísanými dialógmi, silnejším napätím, či viacerými momentmi prekvapenia. Kus práce, ktorý herci predviedli po pohybovej stránke, akoby blokoval ostatné náležitosti. Môj vysnívaný Ferdo tak naďalej ostáva iba v mojich predstavách. Momentálne je však omnoho dôležitejšie, ako Ferda prijme detský divák. Či si malého (v prípade Ďuriša však myslím nejde práve o najnižšieho herca súboru) hrdinu zamiluje, alebo voči nemu ostane chladný.

 

No items found

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.