MLOKi

V stopách pop-artovej ikony alebo návod na úspech

Po sérii projektov Divadla NUDE, ktoré boli zamerané na ženské témy, môže námet ich najnovšej inscenácie ANDY! to be seen mierne zaskočiť. Alebo minimálne vyvolá zvedavé otázky. Prečo práve Andy Warhol? Čím môže byť obkukaná ikona pop-artovej umeleckej scény inšpiráciou pre tvorkyne z NUDE?

Tvorivý tím pracuje síce s princípmi dokumentárneho divadla, nejde tu však o inscenačne spracovanú biografiu Warholovho života a jeho diela. Súčasťou javiskového tvaru je napríklad premietanie fotografií tváre Andyho Warhola, záberov ilustrujúcich momenty zo života, štúdia, či krátke ukážky z natáčania filmov. Okrem postavy samotného Warhola (Šimon Ferstl) je v inscenácii prítomná aj postava Edie Sedgwick (Lenka Libjaková), modelky a herečky účinkujúcej vo viacerých Warholových filmoch. Kult osobnosti Andyho Warhola, jeho filmová aj výtvarná tvorba, či s ním spojený fenomén experimentálneho štúdia The Factory, v skutočnosti funguje v inscenácii ako leitmotív, ktorý tvorcovia ďalej rozvíjajú a pridávajú mu nové významy.

V priestore s mierne industriálnym nádychom v komplexe City Gate Bratislava sa scénografke Laure Štorcelovej podarilo vytvoriť atmosféru vkusného moderného umeleckého štúdia. Dominuje tu najmä multimediálna výbava – notebook, projektor a projekčné plátno, kamera, telefóny, tablet, a dokonca je tu prítomný aj reprodukovaný hlasový asistent Alexa. V kontakte s hercom sa tieto technológie stávajú prostriedkom ironizácie túžby po virtuálnom zvečňovaní tvorby, túžby po popularite na internete a sociálnych sieťach. S tým súvisia komicky vyznievajúce scény, napríklad keď Lýdia Ondrušová skladá rukou takmer položenou na vysvietenom tablete prísahu instagramového influencera, alebo keď k rozbitému reprodukovanému prístroju Alexa pristupuje ako k čarovnej guli, od ktorej očakáva odpovede na otázky o svojej budúcnosti.

Inscenácia je kolážou výpovedí viacerých postáv. Okrem Warhola, Edie Sedgwick a ďalších známych osobností z newyorského štúdia tu ako postavy môžeme identifikovať aj reálnych performerov. Lýdia Ondrušová a Lukáš Pelč môžu predstavovať samých seba alebo univerzálneho človeka 21. storočia, ktorý túži po sláve. Práve cez príbehy o snoch, predstavách, strachoch a sklamaniach spojených s cestou za slávou, ktoré prezentuje Ondrušová, sa objavuje povestná autenticita súboru NUDE i jeho typický ironický podtext. Ondrušová s výrazným make-upom sa v priebehu inscenácie niekoľkokrát prezlieka priamo na scéne a vytvárané identity v jednotlivých performatívnych pasážach tak kostýmovo odlišuje (výraznou súčasťou scénografie je stojan s viacerými kusmi prevažne ženského, veľmi štýlového oblečenia, umiestnený pozdĺž jednej strany miestnosti). Kým Pelč pôsobí mierne rozpačito (najmä vo svojom úvodnom výstupe, kedy publiku vysvetľuje, že impulzom k realizácii inscenácie bol výlet do New Yorku a fascinácia všadeprítomnými odkazmi na diela Andyho Warhola), prejav Lýdie Ondrušovej je sebaistý, presvedčivý, občas až zámerne žoviálny. Obaja performeri, Ondrušová aj Pelč, sú zámerne viac štylizovaní ako Ferst a Libjaková, ktorí svoje postavy divákovi približujú skôr civilným herectvom. Ferstl, celý v čiernom v postave Andyho, miestami vystupuje ako tichý pozorovateľ diania na scéne a pritom verne imituje Warholov typický výraz – škrabe si bradu a zamyslene hľadí do diaľky. Inokedy pokojným tónom, s minimálnou výrazovou a hlasovou premenlivosťou, prehovára k divákovi o sebe, svojej tvorbe alebo sa rozpráva s Edie o svojom vzťahu k nej a o vnímaní žien. Lenka Libjaková ako Edie si udržiava v mimike neutrálny až strohý výraz a jej hlasový aj neverbálny prejav ostáva tiež pokojnejší. Z čiernych elegantných šiat ju Ferstl ako Andy vyzlieka, a takto odhalená, v čiernej čipkovanej spodnej bielizni, čiernych pančuškách a s perlovým náhrdelníkom na krku, sa divákom vyznáva zo svojich pocitov k Andymu, rozpráva o svojich rolách v jeho filmoch, o ceste za slávou a úspechom i o vlastnom (ne)šťastí.

Publikum je v priestore usadené v tvare „L“ po dvoch stranách stien. Postavy občas narúšajú divácku zónu, keď napríklad Libjaková a Ferstl prejdú poza stoličky. Najviac kontaktný moment s publikom vytvára Libjaková, keď si náhodne vyberá kusy oblečenia od divákov a dáva si ich na seba. Inak však s touto konšteláciou hľadiska tvorcovia výrazne nepracujú. Ide viac o pragmatické riešenie umožniť divákom dobrú perspektívu a plne využiť priestor pre pohyb na scéne než o vytváranie ďalších významových a interpretačných rovín inscenácie. 

Kombináciou monologicko-performatívnych výstupov vzniká škála protipólnych, vzájomne sa dopĺňajúcich, ale aj spochybňujúcich tvrdení, v ktorých sa odrážajú rôznorodé aspekty toho, čo so sebou popularita nesie. Od zúfalej snahy dosiahnuť slávu až po stratu sebaúcty a akceptovanie ponižovania v záujme úspechu. Použitie osobnosti Andyho Warhola sa v kontexte celej inscenácie však stáva málo zrozumiteľné a režisérkam Veronike Malgot a Jane Smokoňovej sa len menej darí zodpovedať otázku prečo práve on. Prepájaniu dvoch koncepčných línii – Andy, Edie a ich vzájomný vzťah, a performerská dvojica Ondrušová – Pelč, chýba zreteľnejšie opodstatnenie, pretože odkaz inscenácie by bol rovnako čitateľný aj bez vytvárania nadväznosti na osobnosť a dielo Warhola.

S Warholom či bez neho, tvorkyne z Divadla NUDE aj týmto dielom potvrdzujú kontinuitu v reflektovaní otázok bytostne spätých s ich súčasnou žitou realitou. Tentokrát sa ale viac ako feministických tém dotýkajú samotnej tvorby. Andy Warhol mal svoje vychýrené štúdio v New Yorku, NUDE má (aj vďaka dotácii z Fondu na podporu umenia) aspoň prenajatý „fancy“ priestor v centre Bratislavy, z ktorého sa snaží vytvoriť javiskovú ilúziu moderného umeleckého ateliéru. Aj keď to na začiatku môže celé pôsobiť ako bezmedzná fascinácia životom a dielom Andyho Warhola, tvorivý tím tendenciou ironizovať a polemizovať s odkazmi na slávu, túžbu po úspechu, predajnosť a originalitu diela ako aj na vplyv umenia na masy, do inscenácie vnáša aj ďalší rozmer a tým dielo naberá na hodnote.


Hocikto môže robiť to, čo robím ja. Prečo by som mal byť originálny? Prečo by som nemohol byť neoriginálny? Je to jednoducho tak, že mám rád obyčajné veci. Keď ich maľujem, nesnažím sa ich zobraziť neobyčajne. Ja sa snažím namaľovať ich obyčajne obyčajné.” Andy Warhol

Do svojho ateliéru otvoril dvere všetkým. Jeho ateliér  “Factory” bol miestom, kde mohol každý byť videný taký, aký je. Stelesnenie demokratickej vízie sveta, ktorá je dostupná aj dnes. Na sociálnych sieťach. Venujeme svoju pozornosť a pozornosť je nám venovaná.

Autor diela: Divadlo NUDE
Réžia: Veronika Malgot a Jana Smokoňová
Dramaturgia: Veronika Malgot a Jana Smokoňová
Obsadenie: Šimon Ferstl, Lenka Libjaková, Lýdia Ondrušová, Lukáš Pelč
Scénografia: Laura Štorcelová
Kostým: Laura Štorcelová


Zuzana Timčíková

Vedecká pracovníčka na Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Zaujíma ju predovšetkým tvorba nezávislých divadiel a popri vedeckej činnosti sa príležitostne venuje aj recenzovaniu. Okrem mloki.sk občas prispeje recenziou aj do časopisu Kød či pre Monitoring divadiel na Slovensku.