Tinder 19. storočia alebo Schnitzlerova predvídavosť

Medziľudské vzťahy vždy boli a zrejme aj budú v centre pozornosti dramatických a divadelných tvorcov. Do diskusie o tejto univerzálnej téme vstupuje aj divadelné zoskupenie Uhol_92 so svojou najnovšou inscenáciou Objekt Ty (veľa slov o láske). Tvorivý tím na čele s dramaturgom a režisérom Petrom Galdíkom sa inšpiroval výberom jednoaktoviek o milostných vzťahoch z hier Arthura Schnitzlera Anatol a Reigen (Kolotoč).

Galdík v scénickej realizácii vzájomne preskupuje jednotlivé obrazy z oboch hier, v ktorých základná schéma dramatickej situácie je rovnaká – stretnutie muža a ženy ako mileneckej dvojice. Z dramatickej zbierky Anatol Galdík preberá práve rovnomennú hlavnú postavu muža, ktorý sa nachádza v centre týchto vzťahových situácií. Schnitzler hlavného hrdinu vykresľuje ako ironika-melancholika, človeka žijúceho v ilúziách, ktoré si o ženách a vzťahoch s nimi vytvára. Prechádza z jednej aféry do druhej a napriek ich plytkosti verí, že pozná tajomstvo lásky. Anatol je Viedenčan, reprezentant vyššej a majetnejšej spoločenskej triedy. Schnitzlerove texty ani inscenácia nie sú však žiadnymi sondami do romantických vzťahov a režijný výklad Petra Galdíka ukazuje najmä na egocentrickosť jednotlivca v partnerskom vzťahu.

Napriek tomu, že Anatol je mužskou postavou, tvorivý tím pracuje s princípom bezpohlavnosti či anonymity identít. V inscenácii účinkujú tri herečky – Katarína Gurová, Andrea Juhásová a Barbora Palčíková, ktoré sa v stvárňovaní Anatola v jednotlivých obrazoch cyklicky striedajú. Práve týmto rafinovaným ťahom obsadenia herečiek do pôvodne mužskej role režisér univerzalizuje fenomén sebectva vo vzťahoch bez ohľadu na pohlavie. V neutrálnom mode je realizovaná aj výtvarná koncepcia. Dáša Veselovská vytvorila čistú hraciu plochu – podlahu pokrýva biely podklad a celý priestor lemujú biele steny. Všetky herečky majú na sebe rovnaké kostýmy v čiernej farbe – košele, úzke nohavice, vysoké čižmy a vlasy stroho uhladené do vrkočov.

Tvorcovia už názvom Objekt Ty naznačujú svoj uhol pohľadu na lásku a vzťahy. Kľúčovými sa v  inscenácii stavajú aspekty takzvaných toxických vzťahov – majetníckosť, manipulatívnosť, žiarlivosť. Samotný objekt ako rekvizita má v inscenácii významnú pozíciu a metaforicky vystihuje Anatolov postoj k ženám ako k veciam, ktoré môže vlastniť. Veselovská vytvorila veľké biele makety rôznych tvarov ako napríklad otvorený kruh, motýlie krídla, maketu pripomínajúcu korzetové šaty francúzskych kabaretných tanečníc, či nadrozmernú mašľu. Tieto predmety fungujú ako vonkajšie znaky, ktoré majú ilustrovať predstavu ženy či danú situáciu, ktorú s ňou hlavný hrdina zažil. Napríklad keď Anatol rozpráva Maxovi o cirkusantke Bianke, herečka hrajúca túto rolu (Barbora Palčíková) prechádza scénou s veľkým kruhom, ktorý prekračuje, drží ho v ruke alebo si ho navlečie okolo pása a imituje baletné pohyby.

Herečky pristupujú stvárňujú Anatola s odstupom, neformujú ho ako vyhranený charakter a jeho postava sa tak stáva iba nositeľom slov a gest. Manipulatívne tendencie a majetnícky prístup Anatola zdôrazňujú opakovaným gestom – natiahnutím ruky, akoby sa snažili niečo uchopiť do dlane, a často aj štylizovaným mávnutím rukou evokujúcim dirigentské gesto. Herečka v postave niektorej z mileniek na tieto pohyby vždy zareaguje. Napríklad v žiarlivostnej scéne Katarína Gurová v postave Emílie, s maketou motýlích krídel prichytených na chrbte, na Anatolove gestá naznačujúce úder alebo odtláčanie rukou odpovedá ohýbaním sa v trupe ako ranený motýľ a pádom k zemi.

Anatol v jednom z rozhovorov s Maxom svoj krátky románik výstižne definuje pojmom epizóda. S touto epizódnosťou pracujú aj tvorcovia na scéne a jednotlivé Anatolove historky so ženami rozdeľujú do výstupov, ktoré sa od seba líšia farebným nasvietením a hudobným podfarbením. Týmto vizuálno-zvukovým znakom podporujú iluzívnosť, ktorú Anatol v sebe živí. Prchavosť okamihov so ženami, a zároveň prechody z jednotlivých scénických obrazov do ďalších sú vyjadrené symbolickým lusknutím prstov alebo tlesknutím rúk herečky, ktorá v danom momente hrá Anatola. Pôsobivý je práve ironizujúci záver inscenácie, v ktorom Galdík symbolicky necháva Anatola opusteného a obkľúčeného jeho falošnými predstavami. Andrea Juhásová v jeho postave prichádza na scénu sama, zhrbená a ovešaná takmer všetkými maketami, a ako posledné slovo v tme zaznieva už len vulgárna nadávka.

Zdá sa, že chvíľkovosť, iluzívnosť, či povrchnosť nie sú len fenoménmi novodobých zoznamovacích aplikácií ako Tinder, ale večným rozmarom jednotlivca poznačeného individualizmom doby, ktorý si „mať rád“ často zamieňa s „mať“. A práve na to sa tvorcom inscenácie, ktorí sa inšpirovali textami z konca 19. storočia, darí trefne poukazovať.