Ticho U Kata

V divadle Ticho a spol. sa nedávno rozhodli pre razantný krok – dať priestor mladým, ešte neetablovaným tvorcom na prezentáciu svojej práce. Vďaka projektu s názvom „Work in progress“ sa toto nezávislé divadlo stalo metaforickým ostrovom nádeje pre tých, ktorí majú potenciál, no nemajú priestor na prezentovanie. Prvým a zatiaľ jediným takýmto výstupom je autorská inscenácia Praktikáblu pod názvom U Kata.

Tento praktikábel však nie je doplnkovou podlahovou konštrukciou, ako ju poznáme, ale zoskupením, ktorého členovia sa v bulletine predstavujú ako multifunkčný stavbár-muzikant Šimon Peter Králik; večne meškajúci člen-nečlen Róbert Švec a Matej Feldbauer, ten s bradou. Trojlístok študentov katedry bábkovej tvorby pôvodne pôsobil ako hudobné teleso, no časom sa pretransformoval na divadelné.

Keď sa ocitnete v krčme „U Kata“, tušíte, že sa pred vami odohrá niečo výnimočné. V priestore sa prevaľuje hmla a vládne prítmie, ktorým sa nesú zvuky kalimby. Na tú hrá barman (Róbert Švec), ktorý sa prechádza a pritom zazerá na divákov. Svorne čakáme na začiatok a keď už-už strácame nádej, do krčmy prichádzajú dvaja muži – vyslúžilí kati. O pár záhadných a mierne nejasných momentov neskôr sa dozvedáme, že jeden z nich je slepý (Matej Feldbauer) a druhý hluchý (Šimon Peter Králik). Napriek tomu však veselo vedú absurdné dialógy, pričom oná absurdnosť nie je podmienená len ich hendikepmi. Aj barman má totiž jeden. Javí sa ako nemý. Obsahová náplň jednotlivých replík, často zdanlivo chýbajúca pointa a až dadaistická hra so slovom vravia samy za seba. Komike výrazne napomáha aj opakovanie určitých replík.

Sledujeme príbeh, ktorý je neustále prerušovaný „cudzími“ obrazmi. Tie zväčša neponúkajú žiadne východisko, skrátka sú a sú dobré. Stretávajú sa tu tri roviny. Minulosť, prítomnosť a akési vsuvky. Postavy postupne odhaľujú svoju históriu, dozvedáme sa, prečo jeden z nich nepočuje a druhý nevidí. Barman dlho nevraví nič, no napokon prelomí mlčanie a privedie tak zvyšných dvoch do rozpakov. I on sa rozhodne rozpovedať svoj príbeh o tom, prečo sa rozhodol mlčať.

SLEPÝ: (Hluchému) Ale veď barmanko je nemý!

NEMÝ: A práve o tom je môj príbeh. (Prehodí slepému cez oči utierku.)

Z krčmy sa postupne presúvame na viaceré miesta. Sme svedkami rôznych mikropríbehov, ako napríklad súťaž v Katoslavovom kubíne, detstvo na „sídlisku“ stredovekej Trnavy či rodinná prehistória niektorého z katov. Celej inscenácii veľmi pristane dôraz na prácu s objektom – nečudo, keď sú jej autormi bábkari. Herci postupne animujú rôzne predmety ako utierka, poldecáky či sviečka. Vďaka tomu sú niektoré situácie divákovi ponúkané s dostatočným nadhľadom. Tomu však napomáha aj civilné a prekvapivo príjemné herectvo tejto trojice. Napriek tomu, že ide o bábkohercov, veľmi dobre zvládajú aj činoherný prístup. O „psychologickom prežívaní“ sa tu však nedá hovoriť. Postavy stvárňujú s odstupom, no zároveň aj s dostatočnou vážnosťou na to, aby pôsobili absurdné situácie a repliky presne tak komicky, ako majú.

Inscenácia sa dá charakterizovať ako ľahká politická satira pretkaná absurdnom s prímesou brechtovského prístupu. Objavuje sa tu veľmi silný zmysel pre stavbu mizanscény, nonverbálne herectvo, animovanie objektov – ktoré značne oživuje celý útvar či hra na viacero hudobných nástrojov. Napriek (alebo vďaka?) mierne absentujúcej dramaturgii si však zaručene humor odnesiete vo vreckách aj domov.

Bibliografický záznam: Drgoňa, Mário. Ticho U Kata. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 12.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/835.