Mário DrgoňaDivadlo SkRAT je pestré zoskupenie všestranných a zaujímavých umeleckých osobností, ktoré púta svojich divákov najmä svojím autorským prístupom k tvorbe. Nestráni sa improvizácie, nebojí sa vyhnúť divadelnej konvencii, ktorá u nás prevláda na činoherných scénach, a často pracuje so zvukovou a hudobnou zložkou.
Inak to nie je ani v prípade inscenácie Rozlúčka s pohybovým aparátom, ktorej autorský tím je početný (Inge Hrubaničová, Lucia Fričová, Daniela Gudabová, Ľubo Burgr, Marián Chalmovský a Vlado Zboroň). K šestici treba pridať Stanku Vlčekovú, ktorá sa podpísala pod pohybovú zložku inscenácie. Práve vďaka nej môžeme hercov vidieť v trochu inej polohe, než na akú sme u nich v súčasnosti zvyknutí. Rozlúčka s pohybovým aparátom sa môže zdať inou práve vďaka forme, ktorou sa podobá skorším inscenáciám zoskupenia. Nepracuje s textom ako nosným prvkom javiskového diania; namiesto toho sa snaží rozprávať pohybom. To je napokon aj jedným z trendov súčasného divadelného a performatívneho umenia.
SkRAT si túto produkciu poistil podtitulom „pokus o tanečné predstavenie“, čo bol prezieravý krok. Rozlúčku s pohybovým aparátom by sme totiž mohli nazvať skôr pohybovou než tanečnou inscenáciou. Počas celého trvania scénického diania sledujeme nemé civilné herecké etudy alebo štylizované pohybové kreácie.
Scénické riešenie je minimalistické. Po stranách sa nachádza pár stolov, vzadu uprostred schodíky, ktoré nikam nevedú. Za nimi sa premieta veľká časomiera ako z digitálnych stopiek. Tá sa anuluje a spúšťa po piatich minútach, vždy na začiatku nového fragmentu, z ktorých je zložená celá inscenácia. Od začiatku do konca, takmer neustále, počuť tikanie sekundových ručičiek.
Za stoly si krátko po začiatku inscenácie sadajú jednotliví herci. Každý z nich na niečo čaká. Po chvíli sa objaví čašník, ktorý im postupne ponúka niekoľko položiek – rybu, škatule od pizze, atď. Nikdy však neponúka nič, o čo by bol záujem. Takto sa postavy doťahujú dlhšie, čašník prináša ďalšie a ďalšie veci, komickosť, ktorá má potenciálnu šancu vzniknúť, prerastá skôr do nikam negradujúceho napätia. V inom momente vidíme postavy, ako sa snažia dostať na stupienok a zažiť tak svojich 5 minút slávy. Neskôr sme svedkami toho, ako sa šestica, stojac vo svetelnom páse, zoznamuje, oťukáva a ako medzi postavami vzniká až sexuálne napätie.
Z každého z výstupov cítiť ideu, no po istej chvíli sa inscenačný princíp vyčerpá a nemá už kam ďalej zájsť; nemá viac divákovi čo ponúknuť. Situácie nesmerujú k žiadnemu jednoznačnému či prekvapivému záveru. Celej inscenácii nechýba pointa, nepotrebuje ju, chýba skôr poriadna facka divákovi, alebo aspoň dôsledná bodka za všetkým bizarným dianím. Snahou o takýto moment môže byť posledný výstup, v ktorom aktéri chytia do rúk hudobné nástroje a začnú do nich búšiť. To však pôsobí skôr agresívne, hlučne, a navyše bez situačnej pointy.
„Skraťáci” ukázali, že dokážu vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a navrátiť sa k fyzickému prejavu, s ktorým zvykli pracovať dávnejšie. Tvorcovia naplnili každý z fragmentov výpoveďou o súčasnom človeku, jeho potrebách, resp. túžbach a pudovosti. Udržať pozornosť diváka je však v tomto prípade, vzhľadom na nevyrovnaný temporytmus, náročné. Celku citeľne chýba výraznejšia režijno-dramaturgická práca, ktorá by výsledku zaistila väčšiu dynamiku a urobila tak inscenáciu atraktívnejšou a pútavejšou.
