MLOKi

Prešporská Kríza [Dotyky a Spojenia]

Človek nie je tabula rasa. Do divadla vstupuje s istým očakávaním, niekedy dokonca vopred poznačený istým názorom. Ten nemusí byť len pozitívny. A to je aj prípad mňa a Prešporského divadla.

Rozhovor, v ktorom Judita Hansmann tvrdí, že sa pokúša prebrať k životu apatické obyvateľstvo mi dokonalo búri žlč. Veľkoúste tvrdenia totiž z duše neznášam. O divadle si tak vytvorím názor ešte predtým, než som stihol spoznať jeho tvorbu. Fuj! Hanba! To sa predsa nerobí. Žiaľ, nočné predstavenie Krízy na Dotykoch a spojeniach len potvrdilo, že som sa vôbec nemýlil.

Neviem či táto inscenácia presne zapadá do konceptu onej snahy prebúdzať z apatie, ale som presvedčený, že do riadnej apatie vháňa. Kríza je zlý vtip. Ak by bola vtipom vedomým, ak by hyperbolizovala nejakú aktuálnu tému, humorne otvárala spoločenskú diskusiu, istotne by sa aspoň niekto zasmial. Tu divák mlčí. Sleduje smutno-smiešny paškvil a nevie či sa škeriť, alebo roniť slzy  zúfalstva.

V tejto chvíli možno vyznievam ako bezcharakterný kritický kat, ktorý si potrebuje o niečo obtrieť klávesnicu, dovolím si však ponúknuť dôkaz, že v tomto prípadne skutočne je o čo.

 DEJ: Lesbický pár chce dieťa. Plán ako si ho spraviť sa nevydarí. Omylom otehotnie nesprávna polovička páru. Prežíva to nešťastne. Chce sa obesiť. Nešťastie pramení z toho, že už raz dieťa čakala. Potratila. Jej manžel preto narazil autom do stromu. Pochybuje, či je vôbec lesbička. Do života tejto dvojice prichádza pomätená a spievajúca (Prečo sa máme rozíííísť…) žena. Dosť často opakuje slovo mamut. Dozvedáme sa, že ho opakuje lebo ju šikanovali deti. Kričali na ňu: „mamut“, „tučibomba“, „tučná riť“, ale najhoršie bolo „hej ty“. Navyše ju bil otec, tyranizovala macocha, znásilnil strýko. Prakticky neexistuje nič zlé, čo by sa jej ešte nestalo. Všetko komplikuje najzaujímavejšia postava – Lano (hrá ho reálne lano). Keďže sa tu chce každý obesiť, lano im uniká. Záverečnú pointu nepoviem, potom by ste na to nešli.

RÉŽIA: Hodiť herečky do vody a nechať ich robiť čo vedia – chvíľu poskakovať na mieste, hovoriť texty s pridanou hodnotou chôdze, kumulovať sa na jednom mieste. To je princíp réžie, ktorý okorenia dve tri mizanscény (nie podarené, iba vôbec nejaké mizanscény). Tanečná snaha lesbičiek brániť si odísť z javiska, nápadité miznutie lana raz na jednej raz na druhej strane. Pridá sa spev či márne snahy o prvky súčasného tanca, ktorý má tlmočiť vnútorné pochody. Najzaujímavejší je snáď svetelný dizajn a spomínané lano hmýriace sa v slabom svetle. To je všetko. Ostatné obrazy sú len vyrozprávaním deja s minimálnou snahou o prácu s hercom.

HERECTVO: Vďaka za Ivanu Kubáčkovú a Elenu Kolek-Spaskov. Ich expresivita síce nedokáže pokryť celú plochu a neskôr už iba hlasnejšie či tichšie tlmočia divákom príslušnú emóciu, v podstate sú však tým, čo drží inscenáciu na hladine únosnosti. Inak by sa Kríza naozaj nedala rozoznať od podpriemerného ochotníckeho divadla. 

Názor, ktorý predkladám je subjektívny a nemá nikoho presvedčiť. Má slúžiť ako výzva pre každého zodpovedného diváka. Aby na Krízu zašiel a zaujal k nej svoj postoj. Dosť bolo apatického publika, ktoré príjme z javiska každú snahu vytvoriť ilúziu, že to na čo sa pozerá je divadlo. Dosť bolo apatických čitateľov, ktorí prijímajú názor kritika bez výhrad. Za seba však vravím, že Prešporské divadlo, ktoré sa na Wikipédii hlási k odkazu Roberta Wilsona, sa potrebuje prebrať z vlastnej bubliny a podstúpiť trochu sebareflexie. 

No items found

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.