Nihilistická prechádzka ruskou klasikou

Dramaturg a dramatik Daniel Majling prichádza po svojom komiksovom debute Rudo (2015) s útlym súborom poviedok – parodických ponášok na klasikov ruskej literatúry Ruzká klazika. Prvou hrozbou, ktorá sa môže objaviť ešte pred čítaním, je neistota, či pôjde skutočne o verné napodobeniny ruských autorov ako Dostojevskij, Tolstoj, Turgenev, Bunin, Krylov a Čechov, o parodické texty, alebo či Majling jednoducho preberá štýl týchto autorov pre svoj vlastný cieľ. Otázky teda znejú: V akej modalite sa Majlingove texty pohybujú? A sú jeho postupy produktívne?

Samotná premisa imitácie textových postupov konkrétnych autorov alebo žánrových schém nie je až taká originálna – zo slovenského kontextu možno spomenúť napríklad Uhorský rok (1968) Rudolfa Slobodu, tvorbu Pavla Hrúza, Tomáša Horvátha či básnickú zbierku Radoslava Tomáša Statusové hlásenia (2011). S posledným spomenutým ho spája označenie diela ako antológie textov cudzích autorov – obaja v nich figurujú ako prekladatelia a zostavovatelia. Majling do tohto konceptu zapája aj úvod od „Jána Štrasserra“ a na záver rozhovor s imitátorom Antonom Pavlovičom Čehovom (ktorý neohrabane poukazuje na provinčnosť slovenskej literatúry).

Vo svojich textoch sa zameriava na inventár všeobecne známych (až stereotypných) tém a motívov ruskej klasickej literatúry – život, smrť, láska, zločin a trest, Boh. Okrem tém nadväzuje na literárne predlohy aj voľbou jazyka. Vetnou skladbou a štýlom nápadne pripomína ruských autorov. Podaktoré texty dokonca o spisovateľoch priamo hovoria, špeciálne texty o bájkarovi Krylovovi alebo o Čechovovi, prípadne sa v nich aspoň mihnú. Majling využíva takmer totožnú schému rozprávania. Uvádza dej cez situácie príznačné pre predlohových autorov, následné ich preklopí a graduje do absurdných rozmerov. Vzorové štýly a texty prekračuje otvorene formulovanou absurditou.

Nejednoznačnosť autorského zámeru nemizne ani po prečítaní. Slúžia absurdnosť a ironickosť Majlingovi ako nástroje na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet? Alebo sú to barličky, ktorými môže najľahšie rozrušovať schému vzorových textov? Najkvalitnejší výsledok dosahuje v poviedkach, v ktorých ide naozaj o nástroje sebavyjadrenia a ktorými sa nenechá slepo viesť do absurdity pre absurditu. Nemožno jednoznačne ukázať na najlepší text, pretože Majling ako schopný štylista dokáže v textoch prejsť priamo k veci, bez okolkov, aj s ohľadom na predlohy, ktoré imituje. Azda najfunkčnejšie však autor pracuje s trópmi (prípadne klišé) ruskej literatúry v textoch Umenie milovať, Žil v pravde, Znovuzrodenie pravoslávia v našom meste, Niekoľko skíc ku vlastnej samovražde a najmä Mrzút. Naopak najmenej zvláda udržať rozprávanie v rovine znesiteľného ironizovania a prehnane paroduje či prvoplánovo vulgarizuje v poviedke Pritakal životu. V nej vykresľuje osud väzňa, ktorý nekonvenčné mučenie (nútia ho jesť luxusné jedlá pri vlastných výkaloch vo väzenskej cele) obráti na výhodu – z výkalov vyrába rôzne predmety. Tento originálny nápad však Majling ponechá v priehľadnej a príliš doslovnej forme: „To bolo prvé víťazstvo Stepana Trofimoviča nad nihilizmom. Pred smradom vlastných hovien sa ohradil stenou z vlastných hovien.“ (s. 35) Absurdnosť príbehu privádza Majling do momentu, keď hlavná postava zatúži po písaní odborných textov, lebo „akademické ambície sú to posledné, čo vo vás pretrvá aj po rokoch života na samotke, v ktorej seriete priamo pod seba,“ a naučí sa „srať hovná biele a ohybné ako papier a čierne a tvrdé ako ceruza.“ (obe s. 36) Kým tento moment v sebe nesie humornú grotesknosť, nasledovnou scénou sa vracia do módu zbytočnej doslovnosti, keď sa rozhodne skonštruovať z výkalov ženské telo: „Pracoval ako v polosne… Ani si neuvedomil a stálo pred ním nežné ženské telo. To telo bolo síce z hovna, ale ilúzia bola presvedčivá. […] Niekoľko sĺz spadlo aj na líce sochy, ktorú práve vytvoril, takže sa zdalo, že socha ožila a plače spolu s ním. To Stepana Trofimoviča ešte viac dojalo – tento súcit, ktorý k nemu cítil kus hovna.“ (s. 37)

Odhliadnuc od podobných excesov, dekonštrukcia trópov klasickej ruskej literatúry prebieha u Majlinga funkčne, humorne a originálne, ako napríklad v poviedke Žil v pravde. V nej ironizuje moment osudového stretnutia ženy a nenaplnenej lásky. Hlavná mužská postava, Leontin Vselovodovič, považuje každý krok svojej femme fatale Leny za dôkaz jej lásky a zároveň výsmechu. Lena sa nakoniec prizná, že mal vo všetkom pravdu. Poviedka v závere degraduje, keď Lenin manžel bilancuje tieto zistenia, čím sa zľahčuje inak vážna situácia: „Kiril vedel, že by mal niečo urobiť… ibaže… bola streda a v televízore vysielali zápas Dynama, a tak sa nakoniec Kiril rozhodol, že neurobí nič a bude sa pred Lenou na druhý deň a potom po zvyšok života tváriť, že sa nič nestalo. Bol to totiž taký istý starý chuj ako my všetci. A fakt, ale fakt sa mu to nechcelo riešiť.“ (s. 59 – 60)

Napriek rôznym neduhom možno považovať Majlingovu druhú knihu za pomerne vydarený súbor humoristických poviedok. Polemizovať by sa dalo práve s tým, do akej miery ide iba o humorne, i keď absurdne ladené poviedky, alebo či texty obstoja autonómne bez svojich štýlotvorných predobrazov. Nateraz sa zdá, že cez tenkú hranicu medzi týmito dvomi pólmi – od predlohy závislá paródia a autonómny text – Majling prekračuje striedavo na obe strany.

Bibliografický záznam: Nádaskay, Viliam . Nihilistická prechádzka ruskou klasikou. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 18.12.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/769.