MLOKi

Nezmyselné hľadanie zmyslu umenia


Berlínska Volksbühne prišla na Divadelnú Nitru s festivalovou lahôdkou, ktorá de facto odmieta veľké myšlienky. Nesnaží sa tlmočiť žiadny názor, meniť myslenie ľudí ani meniť svet. Jej hlavným poslaním je zabávať, burleskným spôsobom sa vŕtať v nonsensoch a absurdnosti. Fritschova Untitled no. 1 kladie divákovi vedomé prekážky. Pri snahe o akúkoľvek interpretáciu celku, dokonca pri snahe o analýzu jednotlivých častí skladačky sa stavia na intenzívny, úporný ale veľmi vtipný odpor.

Herci si skrátka užívajú hravé obrazy plné pohybovej štylizácie a s chuťou nám predvádzajú hromadné choreografie, v ktorých používajú všetky formy pravidelného aj nepravidelného pohybu – od tanca až po plazenie po zemi. V individuálnych výstupoch (škúliaca herečka, ktorá sa veľmi vulgárne pohráva s vyplazeným jazykom), alebo v jednoduchých stretnutiach (paródia na staré americké filmy v podobe páru zaľúbencov – naivky a drsňáka) si podávajú žezlo exhibície. Veľmi precízne vnímajú rytmus a tempo melódií živého trojčlenného orchestra a naplno sa mu poddávajú. Všetko prispôsobujú zvláštnej poetike podivnosti, tak trochu obludnému výrazu, ktorý v sebe spája prvky výtvarnosti Roberta Wilsona, ale aj komické znetvorenia, aké u nás používa Blaho Uhlár.

Vytvorenie štylizovanej a nebodaj aj kultivovanej formy však nie je v žiadnom prípade cieľom. Práve naopak, všetko si zachováva nadhľad a trochu punkový nádych. Typickým príkladom je scéna, ktorú pracovne nazývam Šťastný kúzelník. Ešte predtým, ako pred nami začne čarovať s igelitovým vreckom, rozohrá herec milú a primitívnu scénku s topánkou. Vyzúva sa, líha si a pohybuje ňou ako malé dieťa svojou hračkou. Hŕstka odchádzajúcich divákov si zrejme v rovnakej chvíli pokladá otázku, načo je komu takéto umenie. Odpoveď však nedostáva. Aký je zámer Fritschovej všetko parodizujúcej inscenácie nevedno.

Obrazy komunikujú cez viacero kanálov. Jednak silným výtvarným pôsobením, ďalej virtuóznym hudobným podfarbením a v neposlednom rade práve cez herca. Záleží len na ňom do akej miery sa dokáže otvoriť a podľahnúť Fritschovej magickej potvornosti. Uspieť môžu len tí herci, ktorí dokážu zvláštnu výrazovú požiadavku priviesť k dokonalosti. Postavička kúzelníka, či pár ako vystrihnutý z amerických filmov z päťdesiatych rokov sú ozdobou javiska vďaka tomu, že ich protagonisti želanú mieru potvornosti napĺňajú. Ich postavám to dáva šťavu a divákovi vďaka tomu vibruje bránica.

Fritschovo drzé a slobodné vnímanie divadelnosti je celkom svojským a oprávneným rukopisom, ktorý prehlbuje otázku, načo je vlastne umenie. Možno je úplne na nič. Ak by to náhodou aj platilo, asi mu to veľmi neuškodí. Možno, naopak, získa veľmi špecifické postavenie. Nič lepšie, čo by bolo na nič, totiž človek zatiaľ nevymyslel.

Milo Juráni 

No items found

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.