MLOKi

Momentálne, neviditeľné a napriek tomu prítomné ONO

Tvorkyne a tvorcovia charakterizujú NO ON ako organický tvorivý proces alebo aj performatívny koncert. Tieto pomenovania súvisia s konceptom projektu, ktorý sa snaží odpútať od klasického ponímania pohybovej performancie s presne vystavanou kompozíciou, choreografiou, konkrétnou témou či príbehom. Ide o abstraktné dielo, ktorého podstata tkvie v samotnom momentálnom dianí a jednotlivé akcie vznikajú prostredníctvom aktuálneho, intuitívneho cítenia performerky a performera. Na základe týchto východísk tak priamo v danom čase a priestore vzniká ojedinelá performancia, ktorá sa pri reprízach nikdy neopakuje v rovnakej podobe.

Autorka konceptu Barbora Janáková spolu so svojím partnerom Jurajom Čechom v NO ON zastávajú úlohu vodičov. Vibrácie či energia okolia nimi prechádzajú, oni ich cez seba zhmotňujú a prenášajú do svojej umeleckej tvorby. Platí to najmä pre Janákovú, ktorá tieto neuchopiteľné aspekty premieta do pohybu a zvukov svojho tela. Čech má na rozdiel od nej vyčlenený svoj priestor, v ktorom vytvára primárne hudobnú zložku. Mixuje prednahraté elektronické zvuky (nie výlučne hudobné, ale napríklad aj zvuk v maternici tehotnej ženy), ktoré dopĺňa živou hrou na elektronickej gitare. Hudba je minimalistická, experimentálna a podmanivá a funguje tiež ako vodič, keďže sa prostredníctvom nej performerka a performer na seba citlivo napájajú.

Janákovej pohyb charakterizuje akési napĺňanie priestoru – premiestňuje sa po miestnosti, ktorú sa snaží obsiahnuť vlastnými pohybmi a občas dokonca až splýva s prostredím. Nejde o dynamický či estetizovaný tanečný pohyb – niekedy sú to iba jemné pohyby hlavou, inokedy expresívnejší floorwork. Stále je v ňom však prítomná istá plynulosť, a tak zachováva tekutosť celého diania. Samotné telo performerky sa teda tiež stáva istým nástrojom, prostriedkom a vodičom. Podľa danej situácie a prirodzenosti prepojenia tela s hlasivkami vyludzuje zo seba aj neartikulované zvuky (spievané, rytmizované alebo iba „mrmlavé“).

V priestore sú poukladané rôzne predmety, ktoré Janáková vlastným dotykom objavuje či prepája, no nemusí ich v daný večer vôbec použiť. Na premiére napríklad nepracovala s rôznymi káblami, ktoré viseli zo stropu, ale chopila sa paličiek na bicie. Rituálne s nimi prechádzala po priestore, trela ich o seba aj búchala, pričom sa približovala k divákom a do tejto akcie sa snažila premietať ich energiu. Dominantný objekt na scéne tvoria práve bicie, ktoré sú umiestnené oproti hraciemu priestoru Čecha. Janáková sa k bicím počas performancie viackrát vracia. Postupne objavuje ich rezonanciu, povrch, prepája ich so svojím telom. V závere, keď si za ne sadá a naplno začne hrať, sa výrazne mení atmosféra aj charakter hudby. Stáva sa dynamickejšou, rytmickejšou a vystupuje do popredia scénického diania. Prvýkrát si tiež Janáková s Čechom hľadia priamo do očí a vytvárajú pocit nájdenej súhry. Celý proces sa tak dá interpretovať aj ako cesta k tomuto bodu, kedy si performer a performerka uvedomujú svoje prepojenie a zároveň sa spoločne pri tom oslobodzujú od všetkého, čo ich vnútorne zväzuje alebo limituje.

Práve téma vnútorného oslobodenia sa pre mňa na premiére stala najvýraznejšou. Prispieva k tomu aj Janákovej práca s mimikou, ktorá počas performancie neraz tlmočila istú frustráciu a až v závere pri úplnom vybití svojich emócií na bicích prechádzala do úsmevu či náznaku spokojnosti. Túto rovinu dopĺňali aj jej prechody medzi rôznymi pozíciami skľúčenosti, motív snahy nadýchnuť sa alebo spôsob, akým prostredníctvom zvukov doslovne aj metaforicky nachádzala svoj hlas či ventilovala vlastné napätie. Aj Janákovej kostým v sebe nesie prvky zväzovania. Ide pritom o voľné oblečenie, ktoré je prešité rôznymi malými lanami. Kostým, ktorý vytvorila Laura Štorcelová, je zároveň variabilný, čo funkčne dopĺňa koncept momentálnej tvorby. Vďaka použitiu lán dokáže meniť tvar daného odevu nielen pre každú reprízu, ale aj v priebehu samotnej performancie.

Tvorivému tímu NO ON sa podarilo naplniť svoj zámer – obsiahnuť tekutosť prítomnosti a prepájať živé telá s okolitou matériou. Väčšina divákov má s takýmto typom tvorby pravdepodobne minimálnu skúsenosť, preto môže byť náročné nesnažiť sa hľadať v jednotlivých gestách, výrazoch a situáciách príbeh, či pomenovávať konkrétnu emóciu. Napriek tomu, otvorenosť konceptu sa takémuto typu vnímania nebráni a tvorcovia to podporujú aj možnosťou diskusie po predstavení alebo interaktívnym bulletinom s rôznymi inšpiráciami, nielen so strohými informáciami o diele. Originálny koncept je Janákovej autorský debut, ktorý naznačuje osobitý tvorivý prístup a môžeme ho vnímať aj ako autoreflexiu jej doterajšej umeleckej cesty. Rovnako ako performancia, tak aj samotný názov NO ON môže mať viaceré významy. Pre mňa symbolizujú všetko ONO momentálne, abstraktné, prúdiace a neviditeľné, no napriek tomu prítomné.


NO ON je organický tvorivý proces. Je to performatívny koncert, tanec bez choreografie, hudba bez nôt. Existuje v určenom priestore a danom čase, nesebecky ponúka spektrum obrazov, tónov, pohybov, svetelných tokov, emócií, inšpirácií. 

V miestnosti ste prítomní vy a veci rôznych tvarov, funkcií. A Barbora s Jurajom, tí sú vodičmi, ktorí všetko prepájajú.

Diváci prichádzajú, vyberajú si miesto, usádzajú sa a objekty rezonujú na základe ich pohybov i pocitov. Všetko v priestore obteká hudba a pohyb. Tekutosť môže byť voľným okom nepovšimnutá, ale môže v nás aj explodovať. Úloha vodičov je, aby cez nich všetko prešlo, zarezonovalo. Ak cítia potenciál vo vzniknutej rezonancii, usmernia ju či transformujú, ponoria sa do svojej fantázie, a tým vytvárajú v priestore hutnú hmotu. Táto hmota v skutočnosti vzniká na základe spoločného bytia v miestnosti.

Autor diela: Barbora Janáková a kol.
Dramaturgia: Katarína K. Cvečková
Obsadenie: Barbora Janáková, Juraj Čech
Scénografia: Laura Štorcelová
Kostým: Laura Štorcelová
Hudba: Barbora Janáková, Juraj Čech
Produkcia: mimoOs
Performatívny mentoring: Peter Šavel
Hudobný mentoring: Marián Zavarský