Karol MišovicRežisér Lukáš Brutovský sa v predpremiérovom rozhovore o Schillerovej dráme Úklady a láska vyjadril, že hru chápe ako „haváriu lásky vo svete politického cynizmu“. Tieto slová v inscenácii do bodky naplnil.
Dvesto rokov starú hru v SKD Martin upravili a priblížili k dnešku. Z vysoko postavených mužov na vojvodovom dvore sa stali súčasní premiérovi ministri a tajomníci, ktorí oddane „slúžia“ štátu a ľudu. Vo vysokej spoločnosti, v ktorej úsmev a cit sú len volebnou taktikou, tak nemá skutočná emócia miesto.
Okrem zaradenia do nových časových súradníc, Brutovský s dramaturgom Mirom Dachom text výrazne skrátili a zbavili nadbytočného a pre dnešnú dobu neprirodzeného pátosu. Radikálne krátenie hre neublížilo, ale časový prenos výrazne ochudobnil motív triednych rozdielov. Problém sobáša medzi príslušníkmi dvoch sociálnych vrstiev už dnes predsa nie je tak silno rezonujúci problém. Zároveň postavy Wurma a Milfordovej úpravou stratili na plastickosti svojich protirečivých charakterov, stali sa z nich len ďalšie kolieska v reťazci nečestných vládnych manipulácií. V pôvodnom texte totiž ministerským intrigánom a vojvodovou milenkou zmietajú zásadnejšie zvraty, než sledujeme v martinskej inscenácii. V podaní Mareka Geišberga a novej členky súboru Aleny Pajtinkovej ide o koncentrované a režijnému výkladu verné výkony, ktoré však niekedy vedú k jednofarebným tézam. V inscenácii totiž ich postavy bojujú viac na poli úkladov a menej už na poli lásky, s ktorou pôvodne zápasia.
Brutovský inscenáciu postavil na kontraste vecného karierizmu a prirodzeného citu. To prvé v sofistikovanom prejave zastupuje najmä otec hlavného hrdinu – minister Walter. Ján Kožuch rolu jedného z najvyšších činiteľov krajiny predstavuje ako autokratického muža, ktorému je pretvárka bližšia než akýkoľvek cit. Sebakontrola ho núti k neustálemu pokojnému výrazu, navonok dokáže akceptovať aj synovu drzosť a aroganciu, no vo vnútri prebieha agresívny boj dvoch stránok jeho osobnosti – otca a politika. Nakoniec v ňom vyhráva chuť po moci nad väčšinou, nie „slabosť“ pre jedného neposlušného, i keď pokrvne spätého výrastka. Kožuchov striedmy výraz výborne kontrastuje s bezprostredným herectvom predstaviteľov mladého páru – Jany Kovalčíkovej (Lujza) a Tomáša Mischuru (Ferdinand). Oproti cynickým pragmatikom elitnej spoločnosti je ich prejav oprostený od všetkého racionálneho, preto tak tvrdo narážajú na oceľový chlad protivníkov. Výkony Kovalčíkovej a Mischuru herecky ladia, sú rovnocennými partnermi, spočiatku obaja vládnu zdravou infantilnosťou a neviazanosťou, svojich mentorov aj s ľahkosťou ironizujú. S rovnakou intenzitou a presvedčivosťou vedia pretlmočiť aj nástojčivú citovú zaangažovanosť milencov, ktorých jediným cieľom je byť napriek všetkým predsudkom pri sebe. Kovalčíkovej rezignovanosť a neschopnosť uveriť v silu vládnych úkladov a Mischurova nekompromisná impulzívnosť spôsobená sklamaním v láske v záverečnej scéne, v ktorej spoločne umierajú, je pôsobivým zenitom ich výkonov.
Potom už nasleduje len tichá bodka inscenácie, v ktorej bezvládni milenci ležia pod klavírom v strede scény a ostatné postavy nemo prichádzajú na poslednú rozlúčku. Pohreb však sledujú z bezpečnej vzdialenosti a bez vypuklejších emócií, akoby odbavili nepríjemný problém a opäť tak môžu nerušene pokračovať v kariérnom postupe. Jedine Milfordová plačom prejaví úprimnú ľútosť (no otázku, či ide o nezištný žiaľ, alebo je to jej ďalšia taktika, nechávajú tvorcovia bez jasnej odpovede) a Lujzin otec na príkaz musí ešte dirigovať zbor, ktorý aktívne sprevádzal a sugestívne rozvíjal emočnú atmosféru celej inscenácie, aby výstižne uzavrel tragický príbeh. Pritom títo dvaja mladí ľudia nechceli viac, ako len rozhodovať sami za seba a o sebe, no politická moc im v tom rázne zabránila. V najvyššej spoločnosti ani po dvesto rokoch od napísania hry láska prosto nemá miesto.
