Do lesa sa všetci nezmestíme

Film Into the Wild (Útek do divočiny) o mladíkovi, ktorý vymenil Walmart za divočinu a vylihovanie pred televízorom za každodenný boj o život uprostred lesov, otriasol mnohými osudmi, no dnes je ešte aktuálnejší ako v roku 2007, kedy vznikol. Na „samotu u lesa“ sa utieka vo veľkom. Vedľa pesničkárov unikajú vrcholoví manažéri, úspešní podnikatelia a vlastne všetci, ktorým rýchly život v skazenej konzumnej spoločnosti lezie krkom. Ak sa k tomu pripočíta klimatická kríza, uhoľná lobby, pandémia COVID-19 a ďalšie fenomény doby, dôvodov na izoláciu je akurát dosť.

Napriek podozrivému názvu, posledná premiéra DPM – monodráma Útek od divočiny, ktorú v stupavskej Synagóge režíroval Šimon Ferstl nie je divadelný remake slávnej snímky. Inscenácia síce patrí medzi prvé diela tuzemskej ekodramaturgie, no (a to je skvelé) žiadne environmentálne vyplakávanie nečakajte. K zelenej romantike sú tvorcovia až prekvapivo kritickí.

Inscenáciu otvára Tomáš Turek tým, že na balkóne synagógy za chrbtom divákov dramaticky deklamuje jeden z emotívnych prejavov Grety Thunbergovej. Na moment zmizne, aby vzápätí vkročil na scénu ako skúsený horal. Na chrbte má turistický ruksak, na ňom upnutú fľašu i karimatku. Artistne imituje vtáčie spevy, zavýja do neba ako vlk, pospevuje slová od Eddieho Vedera. Na chvíľu vytvára ilúziu, že sa nachádzame uprostred lesov a že sa možno naozaj dívame na divadelnú adaptáciu spomínaného filmu,. Netrvá však dlho a už nás stroho informuje, že tvorcovia, žiaľ, na predlohu nezískali práva. O chvíľu mravoučným tónom prednáša o kritike konzumu, rýchleho života a obmedzeného pohľadu na život od Henryho Davida Thoreaua z roku 1854.

Do divočiny nás tvorivá trojica Šimon Ferstl – Miro Dacho – Tomáš Turek vypravuje prostredníctvom koláže rôznych textov a bez veľkých scénických gest. Vedľa témy úniku do lona prírody rezonujú klimatické zmeny, hodnoty súčasné a minulé či výhody aj nevýhody samoty. Okrem múdrostí z Waldena od Thoreaua, zaznejú názory Komenského, fragment poézie Hviezdoslava, aj citácie z knihy Aleša Palána Raději zešílet v divočine. Aj keď výber tvoria zväčša environmentálne uvedomelé názory, ich interpretáciu vždy sprevádza humorný nadhľad alebo po nich zaznieva dovetok – komentár či spochybnenie. Tvorcovia tak prezentujú svoj zámer zmeniť perspektívu z „úteku do“ na „útek od“.

Plejáda monológov a vnútorných dialógov napovie, že pred civilizáciou sa uniknúť nedá. Prostý život v prírode je bublina a ľudia by mali skôr aktívne konať a kooperovať (ako v závere naznačí aj citát Komenského). Pretože aj keby sme sa do lesa zmestili všetci, naše problémy nezmiznú. Nič to nezmení ani na tom, že moderný človek je: a) pokrytec, b) tvor stádovitý, c) stratený bez svojich vynálezov (a junk foodu), d) nepoučiteľný, atď. Preto Turekov „pútnik“ o izolácii uprostred hôr a životnom minimalizme bez zbytočných statkov, stresu, náhlení sa a technológií, káže naozaj dramaticky. A preto si v rovnakom momente varí na modernom plynovom variči instantné „noodles“, ktoré neskôr medzi rečou konzumuje. Tento „tulák“ má okrem modernej fľašky aj baterku, aj nôž, a jeho spací pľac je obklopený knihami, artefaktmi civilizácie par excellence.

Text a Turekov nenútený šarm aj bezprostredný prejav sú síce plusy, no aj napriek tomu Útek od divočiny nie je zďaleka bezproblémová inscenácia. Samotný kľúč k výberu textov je nejasný. Tie sa v približne hodinovom diele zbytočne rozbiehajú na rôzne strany. Kým o Thunbergovej, Thoreauovi a Krakauerovi (autorovi pôvodnej knihy Do divočiny) sa dá s istotou tvrdiť aspoň to, že pomaly patria k mainstreamu, Hviezdoslav a Komenský s nimi dialóg vedú len ťažko. Reprezentujú síce klasickú domácu tradíciu, no v spojení s matkou Zemou by sa u nás našli atraktívnejší autori.

Útek od divočiny sa nepriamo začína už v autobuse, ktorý návštevníkov vezie do Stupavy. Cestujúci sledujú video (Michal Vasiľ), na ktorom sa zašumené zábery z Google Maps striedajú s obrazmi prírody (napr. srnky uväznené v bahne). Okrem toho, že sa v autobuse už nič iné neudeje, akoby táto časť tematicky ani poetikou nesúvisela s tým, čo sa následne odohrá priamo na mieste. Je nejasné, prečo sa ocitáme práve v Stupave a ešte nejasnejšie, prečo v synagóge. S priestorom sakrálneho miesta totiž režisér obzvlášť nepracuje. Okrem niekoľkých podarených svetelných a akustických „kúziel“ (svetelný dizajn Slavomír Šmalík, hudba Martin ISO Krajčír) ostáva chladná a členitá sála takmer nevyužitá. Minimalizmus a scénická strohosť sú síce udržateľné trendy, ktoré k ekologickej kríze pasujú, ale samotný Turekov prejav bez režijnej výpomoci nedokáže chladnú sálu vyplniť. 

V synagóge sa Turekovi darilo najmä v arogantných polohách, keď ironizoval alebo trúsil sarkastické narážky, no chvíle, keď začínal ťažiť z prvoplánových barličiek, boli úmorné. Pohrávanie sa s dramatickou údernosťou češtiny a jej lingvistické porovnávanie s naším jazykom je podobne „out of date“, ako dnes diskutovať o ozónovej diere. Dvojnásobne to platí v inscenácii s témou, ktorá (parafrázou slov filozofa Bruna Latoura z bulletinu) mení všetky scenáre a ponúka iné rozuzlenie.

Útek od divočiny poukazuje na to, že netreba unikať do divočiny, lebo environmentálna zodpovednosť je dnes divočina sama o sebe. Ironizujúcu výzvu k zamysleniu bezprostredne podáva charizmatický protagonista. Škoda, že nie v režijne prepracovanejšom tvare, ktorý by z koncepcie s prebytkom dobrých nápadov (neošúchaná idea, netradičná preprava na miesto, špecifický priestor) viedol aj k prekvapivejším rozhodnutiam na javisku.

Bibliografický záznam:  Juráni, Milo. Do lesa sa všetci nezmestíme. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 4.12.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/1137.