MLOKi

Dcéry a ich matky v emancipovanej dobe

Napriek tomu, že sa vo verejnej diskusii stále rieši kríza tradičnej rodiny, z divadiel zmizli inscenácie, ktoré tepú do pochybných rodinných vzťahov, alebo naopak oslavujú štatút rodiny ako dokonalej jednotky spolužitia (tak ako niekdajšia hviezda poobedných seriálov s názvom V siedmom nebi). Vyparili sa z divadiel ako nepotrebné, nudné a obyčajné, pretože ich problémy sa javili ako vyriešené či neriešiteľné. Celkom úprimne môžem povedať, že neviem spomenúť jedinú inscenáciu inštitucionálneho divadla, ktorá by v súčasnosti reflektovala rodinu – venovala sa rodinným krízam či výhram. (Vyzývam vás, aby ste moju prípadnú nedostatočnú rozhľadenosť pokojne napadli v komentároch).

Bilanciu zachraňuje nezávislá dokumentárna produkcia Mama ma má _ _ _. Gabriela Marcinková, Lýdia Petrušová, Tajna Peršić, Miriam Ryšavá a Veronika Pavelková (ktorá okrem hrania zastrešila spolu s Martinom Hodoňom inscenáciu aj režijne), nás vpúšťajú do svojej intímnej zóny. Otvorene, bez snahy o prikrášľovanie nám dovolia nazrieť do často komplikovaných otázok vzájomného chápania matiek a dcér. Materiál, ktorý herečky zozbierali – od vlastných spomienok, cez videozáznamy z domácich osláv, až po blízke rozhovory s matkami – totiž odhaľuje, ako veľmi odlišné tieto dve generácie sú, ale aj to, čo všetko majú spoločné. Vzniká tak viacrozmerná generačná výpoveď. A to je fajn.

Prešiel čas, zmenil sa režim a s ním aj život ako taký. Mladšia generácia, často vykorenená v cudzom meste, radí kariéru ešte pred založenie rodiny. Stúpajú nároky na partnerstvo a nik sa nechce sľubom viazať skôr, ako nájde skutočnú istotu. Matky vidia tento problém inak. S rodinou prekonali rôzne peripetie alebo dokonca ostali osamelé, no svoje rozhodnutie nikdy neoľutovali. Majú teda vo veci jasno. Buď súria dcéry do vydaja, alebo ich nechávajú žiť vlastný život a problémy svojich dcér neriešia.Vzájomné vzťahy matiek a dcér sú pritom problematické, napäté, niekedy až za hranicou únosnosti, ale vždy naplnené zvláštnou láskou, aká môže existovať jedine v tomto pute.

Výsledný tvar predstavuje koláž/montáž obrazov s rôznorodou estetikou. Klasicky činoherne rozohrávané scénky, kde herečky stvárňujú rôzne postavy, sa striedajú s videoprojekciou, a tá zas s intímnymi monológmi z ich vlastného života. Pavelková sa pletie v gumových povrazoch (alúzii na známu detskú hru), ktoré lemujú prázdnu scénu a spomína na to ako jej mama dohadzovala chlapcov. Petrušová počas Vianoc hasí konflikt medzi babkou a mamou. Ryšavá bez komentára sleduje vlastnú video-projekciu toho, čo má s mamou spoločné a zároveň čo určite spoločné nechce mať. Peršić farbisto spomína v poetických monológoch a Marcinková groteskne opisuje zážitky z minulosti. Všetky spoločne potom citujú najznámejšie pesničky o matkách.

Nejednotnosť režijného jazyka je pri množstve a charaktere materiálu celkom pochopiteľná. Z celku priveľmi trčia len činoherné pasáže, v ktorých sa rozohrávajú reálne situácie. Nie sú scénicky dotiahnuté, neponúkajú žiadny výraznejší režijný nápad a navyše drvia tempo. Do poslednej štvrtiny totiž všetko plynie vpred veľmi dynamicky. Rýchle striedanie obrazov a s ním aj pestrá formálna rôznorodosť ich podania začnú miznúť asi v druhej tretine. Dlhé pásma projekcie utlačia živé obrazy, rozbíja sa plynulosť a nápaditosť. Hravá detská roztopašnosť, ktorá akoby trochu ospravedlňovala háklivú a stále trochu tabuizovanú tému, akou je úcta k rodine, mizne do úzadia.

Mama ma má _ _ _ nie je závislá na výkonoch jednotlivých herečiek. Dôležité sú ich výpovede. Čo priniesli do procesu a čo všetko sú ochotné ukázať aj s rizikom, že by sa to ich matkám (celý čas som premýšľal či sú v hľadisku prítomné) nemuselo pozdávať. Vďaka tomu vzniká malá štúdia o vzájomných vzťahoch a postojoch matiek a ich dcér, no zároveň silná výpoveď dvoch generácií o dnešnej emancipovanej dobe, v ktorej sa matky aj dcéry ešte len učia žiť. 

 

Písané z predstavenia, ktoré sa uskutočnilo 24.1.2015. 

No items found

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.