MLOKi

Žolík po doobednom „koncentráku“

Taboriho Matkina Guráž
je plná paradoxov a čierneho humoru. Divák sa však do kolien plieskať nebude. Jemná komika, ktorú Tabori ponúka je ako žiletka.
Dokonalo plní svoj účel, ale dokáže zanechať boľavé stopy. Režisér Martin Čičvák sa vo svojej koncepcii Taborimu prehnane neklania. Humor odsúva jemne do úzadia a velebí výtvarno. V
rámci dramaturgickej línie Endlösung
(Konečné riešenie)
tak do SND
prichádza lahôdka, ktorej však sem-tam zadrhne v krku.

Absurno-smutné bádanie Syna
(Marián Geišberg)
v spomienkach Matky
(Jana Oľhová)
, rozoberá
 jeden z príbehov jej života. Matka sa v ňom, akoby
mimochodom, dostáva do koncentračného tábora, kde ju má čakať istá smrť.
Miesto tragédie však prichádza happy end. Jeho hranice nikdy neprekročí, no obratom
sa vracia späť, aby ešte stihla sľubenú večernú partiu žolíka. Matkina Guráž v
Čičvákovom pohľade však nie je len humorná „absurditka“ s dobrým koncom.

Synova rekonštrukcia spomienok sa mení skôr na temnú šou a v hlavnej úlohe je Matka. Stáva sa súčasťou
prifarbenej rekonštrukcie, v ktorej musí nanovo prežívať všetku hrôzu, hanbu,
potupu, ale aj chvíle najväčšieho oslobodenia. Napriek tomu, že Syn neváha
v rozprávaní zachádzať do najväčších detailov a vyzliekať tak Matku úplne „do naha“, ona ustojí všetko. Napríklad
predčítanie o jej súloži v deportačnom vagóne. Práve tento moment je aj
jedným z vrcholov inscenácie a asi jediným miestom, v ktorom nás režisér túži zamestnať emóciami. Veľmi
výstižne sa tu pretína najhlbšia Matkina intimita s tragickými reáliami z
deportačného vozňa a zároveň synova do extrému bičovaná túžba po
dostatočne kvetnatom príbehu.

Podobne ako v jeho hre Jubileum, aj tu Tabori naplno dokazuje, že
pálčivá téma židovskej krivdy nemusí byť vždy sentimentálna. S tým operuje
aj Čičvák (a samozrejme aj jeho herci) a veľké emócie môžu nahradiť
pokojné tóny civilného herectva. Prirodzenosť
v herectve Jany Oľhovej je už
dobrým zvykom. Herečka vôbec nepotrebuje širokú škálu gest a mimiky. Od
prvého obrazu, v ktorom vaľká cesto na koláče sa v jej Matke zrkadlí istá spontánna naivita a jednoduchosť. Keď
sa s ňou dvaja policajti, ktorí ju majú odviesť k deportácii nezmestia do
električky, ona miesto okamžitého úniku rázne koná. V snahe dostať ich do
električky predvádza Oľhová s jedným z nich (Kamil Kollár) nemotorný tanec
s palicou. Práve táto neohrabaná „ťahanica“ dosť vypovedá o celej
inscenácii. Pôsobí bizarne, až nedivadelne a podobne ako všetky ostatné
obrazy, aj prudko civilne.

Pokojné, málo dramatické herectvo nie je Mariánovi Geišbergovi tak
vlastné ako Oľhovej.. Jeho prejav je monotónny,
málo dynamický
. Mení síce tón a rýchlosť reči, no jeho postavy Dôstojníka
či Kelemena, cielené variácie stoicky vystupujúceho syna/rozprávača sú
nasiaknuté nudou a bezvýraznosťou.

Režisér sa nás teda nepokúša rozcítiť. Javisko sa stáva miestom studeného odcudzenia a diváci nemôžu
padnúť do žiadnej emocionálnej pasce.
Herci sa do svojich postáv nevžívajú, len v pokojných tónoch rozohrávajú
príbeh osobnej zodpovednosti jednotlivcov, ktorí menia osudy iných ešte
skôr ako sa stihne dopiecť v rúre koláč. Pokojná poetika inscenácie
zachytáva absurdnosť
obludného sveta
, v ktorom jeden človek môže rozhodnúť o živote
mnohých. Táto moc tu však nestojí ako strašiak. Matkina Guráž je skôr
komentár, ktorý vychádza z najhlbšej skutočnosti mrazivo
nasiaknutej humorom. Židia vtipkujú vo vagóne smrti a nacistický dôstojník
nejedáva mäso, lebo sa mu zdá zvrátené ubližovať niečomu živému.

Napriek všetkým spomenutým kladom, v spojení individualít režiséra Čičváka a scénografa Toma Cillera vzniká dielo, ktorému chýba výraznejšia symbióza.
Herci menších postáv vytvárajú počas inscenácie na javisku veľký hákový
kríž. Bezpochyby pôsobivý vizuálny prvok je však rovnako silnou brzdou pre
hercov, ktorých núti naťahovať repliky. Výsledný hákový kríž napokon nie je
ohromujúci, ani komický a ostáva iba efektným, výtvarne pútavým nápadom.
Svoju funkciu navyše naplní takmer okamžite. Nemotorná Matka ho omylom
rozšliape v rámci svojej prosby o prepustenie u Dôstojníka. Matkina guráž je (v rámci filozofie jednej z citácii Taboriho z
bulletinu) schválne privedená k istej nedokonalosti.
Niekedy to však
preženie a utopí sa v zdĺhavosti prehovorov. Tie nezachráni ani kvalitný
narátor akým je Marián Geišberg. V zmysle Syna tak iba dodám: „Opravte ma, ak vravím niečo zle“.

(foto: Oleg Vojtíšek pre SND)

No items found

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.