MLOKi

Štopať Kohúta iným zrnom

Kým kohút nezaspieva je povinná jazda z čítaniek a tutovka ochotníckych prehliadok. V súbehoch sa objavuje každý rok. Ani v minulom to nebolo inak (sugestívnu inscenáciu naštudoval súbor HUGO z Pruského). Ošúchaná modelová hra, v ktorej desiatka ľudí najskôr vystrašene čaká na smrť a nakoniec vďaka „dobromyseľnosti“ nemeckého majora spúšťa svoj vlastný smrtonosný kolotoč, sa vďaka súčasným náladám v spoločnosti zdá byť nebezpečne aktuálna.

Bukovčan síce nebol žiadny Sartre, ale človek v krajnej situácii a známe heslo: „Peklo sú tí druhí“ mu neboli cudzie. Ľudia uväznení v pivnici príslušníkmi SS, ako odplata za vraždu „svojho“, to nehrajú na hrdinov, ale oslobodzujú vnútorných démonov. Vedomie blížiacej sa oprátky z každého robí tak trochu zvieratko a vedomie, že majú spomedzi seba vybrať jedného, ktorého obetujú, už riadneho zvera. Prvá časť ich spája, druhá rozdeľuje. Atmosféra hustne, až kým nedôjde k vražde. Labilný holič Uhrík (Martin Fratrič) svojou britvou zareže bezmenného tuláka a potom horlivo zdôrazňuje, že tým vlastne všetkých zachránil. Do toho pridá pár výhovoriek. Konkrétne ide o rasové úvahy o potenciálnom židovstve mŕtveho, ktorý je tým predsa len trochu menší človek. Aj holičovo pokrytecké ego však nakoniec podľahne tlaku okolia, ktoré apeluje na jeho svedomie. Obetuje sa. Čo ostatní – pôrodná baba, zverolekár, učiteľ, gymnazisti…, z ktorých má takmer každý maslo na hlave? Po jeho zbytočnej smrti im ostanú výčitky svedomia. Ostanú?

Odstavec o texte má demonštrovať, čím je Bukovčanova hra aktuálna. Pozrite si napr. názory slovenských “expertov” na tragickú smrť utečencov (pozor, len pre silné žalúdky) a máte presný obraz, čo dráma odzrkadľuje. Hrôza danej situácie len vyraďuje človeka z jeho bežnej prevádzky – demaskuje ho k podstate. Morálka zlyháva a na povrch vyplávajú pravdy o charakteroch, ktoré by inak možno navždy ostali ukryté v najhlbšom vnútri. Pokrytectvo, diery v morálke, banalizácia zla, definovanie hodnoty ľudského života na základe rasy, spoločenského postavenia aj neľudské konanie a s nimi spojená neschopnosť tomuto zlu čeliť. Toto všetko možno čítať aj v inscenácii z Divadla Andreja Bagara v Nitre. Režisérovi Michalovi Spišákovi to však zjavne nestačilo. A to bola chyba.

Škoda, že sa DABko nerozhodlo zaradiť tento titul do komorného priestoru štúdia alebo hoci aj neznámeho pivničného priestoru. Veľká sála totiž nesvedčí ani samotnému textu a režiséra núti vymýšľať rôzne barličky. Zlo, ktoré u Bukovčana číha vonku, je tu doslova prítomné. Ozbrojení nemeckí vojaci – roztopašníci sa kde-tu objavia na scéne a v melancholickej hudbe pohrozia uväzneným. Bukovčanova pivnica premenená Dianou Strauszovou na biely mraziaci box ponúka metaforu. Ľudia sú len kusy mäsa. Ale štylizovaný danse macabre – Františkina halucinácia, v ktorej príslušníci SS tancujú s ňou i s mäsiskami ľudských rozmerov, naznačuje, že práve oni môžu za všetko, čo sa deje vo vnútri. Z hry o zle, ktoré číha v človeku, sa tak pomýlene stáva inscenácia o ľudskom strachu. Zbytočný obraz navyše preruší najvypätejšiu scénu, tesne po Tulákovej smrti. Nie som prívrženec divadla – ilúzie, ale v Kohútovi platí, že každá pozlátka nad rámec textu pôsobí ako inhibítor v chemickej reakcii. Ruší účinok inak celkom sugestívneho apelu na ľudskosť.

Herecký koncert sa nekoná. Veľká sála a široké proscénium, ktoré zväčšuje vzdialenosť od divákov, núti hercov tlačiť na pílu, s prehnanými emóciami a prestrelenými gestami preciťovať hrôzu. Situácia sa lepší v druhej časti, keď sú väzni vytlačení pred divákov do symbolického priestoru (aj keď nevedno prečo). Na kľukatých vrstevniciach osudu (raz vľavo, raz vpravo, raz hore, raz dole – viď fotopríloha posledné dva obrázky), potom zohrajú koncentrovanejšiu partiu. Na konci odchádzajú z javiska, hromadne sa vracajú späť k bežnosti. Kto si z toho „umyť ruky“ nedokáže, je mladá a nevinná Franka (Andrea Sabová), naveky postriekaná krvou Tuláka (Peter Oszlík). Uzatvára sa do malej kovovej klietky, aby sa ukryla pred svetom. Ako metafora neschopnosti návratu k normálu to funguje, ale do akej miery je to nutné…

Nekikiríkal by Kohút razantnejšie, keby ho miesto výrazného výtvarného konceptu a zaujímavých štylizácií štopali iným zrnom? Napríklad prepracovaným herectvom (s ktorým obsadení herci nemávajú problém) a riadnym akcentovaním autorových myšlienok? To by možno ani nebolo treba na dôležité posolstvá upozorňovať melódiami, ktoré pripomenú “béčkový” thriller.

No items found

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.