MLOKi
Performance Study with Beáta Freriks (foto: Natália Zajačiková)
Performance Study with Beáta Freriks (foto: Natália Zajačiková)

Kiosk 2019, deň druhý – s humorom nevyhoríme

Druhý deň Kiosk ukázal, že s humorom sa všetko zvláda ľahšie.

Vo work-in-progress Performance Study with Beáta Freriks je hlavnou performerkou staršia dáma, ktorú choreograf Matthew Rogers spoznal prostredníctvom jej syna – svojho kamaráta. Keďže prejavila odvahu podeliť sa o svoje zážitky doslova vpísané do záhybov vlastného tela, ocitla sa spolu s Rogersom na scéne. Jeden z vtipov a možných tajomstiev ich „štúdie“ prichádza ešte pred pohybovou časťou. Z dialógu dvojice sa dozvedáme fragmenty z ich života. Deje sa to netradične – ich identity sú prekrížené, príbeh každého z nich môžeme čítať len cez prizmu toho druhého. Sú teda vôbec pravdivé? Jednoduchý princíp zámeny identít vytvára hru, ktorá umožňuje napríklad parodovať pohyb tanečného partnera i jeho predstavu o vlastnom ja a svojej prezentácii. Hoci nás pohybové sekvencie Beáty Freriks nemusia vizuálne ohúriť, v centre stojí jej odhodlanie podeliť sa o svoje vnútorné ja i starnúce telo (na ktoré upozorňujú napríklad takmer biele vlasy) a jeho možnosti.

Tvorcom pripravovaného Performance Study with… sa podarilo nakaziť publikum svojou bezprostrednosťou a chytľavým smiechom, ako keby sa riadili dôvtipnou vetou z performancie Pamäť betónu Silvie Svitekovej zaradenej do výberu diel študentov z odboru Tanečné divadlo a performancia na VŠMU s názvom New Faces: „It doesn’t matter what you create if you have no fun.“ O tom, že Sviteková má zmysel pre humor sme sa mohli na Kiosku presvedčiť už vlani. Tentokrát zámerne zveličuje slová piesne Party Girl od Michelle Gurewich a interpretuje ich s odľahčenou dávkou humoru a irónie. Dôležitá je pre ňu zábava aj v zmysle radosti a potešenia z tvorby.

Podobne k svojim sólovým či skupinovým dielam pristupovali aj ostatní študenti, ktorí aj zložité témy zobrazili s odstupom a nadhľadom. Lukáš Záhorák na úvod performancie Stenomúr s plyšovým macíkom v ruke rozpráva, teoretizuje a polemizuje o východiskách svojho diela. Razantne, vtipne a bez okolkov sa dotkne i témy homosexuality, pričom zdôrazňuje istú samozrejmosť a nemožnosť byť niekým iným, než kým v skutočnosti sme. Skupinová dievčenská choreografia Fun Fatale Rebeccy Smudovej plná smiechu aj plaču je dôkazom spoločnej ženskej sily. Zaznejú staré známe hity o tom, aké sú ženy, i o tom, ako ich muži často vedia priviesť k slzám.

Performancia Cesta kolem mého pokoje Juraja Mitra vyznieva tragikomicky. Mitro sa ako smutno-veselý klaun snaží nadviazať spojenie s okolitým svetom svojej izby, v ktorej mu spoločnosť robia len stôl, lampa, vešiak a neskôr aj mikrovlnka a ventilátor. Pohybom im vdychuje život, aby prežil dobrodružstvá a zároveň si skrátil čas. Aby zahnal nudu, zvedavými pohybmi skúma priestor a hľadá, čo mu ponúkne. S nehybnou hornou časťou tela sa rýchlymi otáčkami krúti na stoličke či padá tvárou na prikrývku rozloženú na zemi. Predvádza akýsi parkúr priamo v priestoroch izby – nábytok či elektrospotrebiče sa mu stávajú prekážkou i možnosťou zároveň. Vyhýba sa im, lezie po nich, vráža do nich, padá na zem. V jeho snahe oživiť predmety rozostavené v pomyselnej miestnosti na scéne sa zrkadlí tragikomickosť bytia. Mitro je výnimočným komikom – absurdnosť situácií vykresľuje najmä mimikou, pričom paleta jeho výrazov zahŕňa prekvapenie, zarazenie, či úľak. Keď s očakávaním hladká mikrovlnku, hrá sa s ňou a pozoruje jej reakcie, tematizuje izoláciu a úpornú až dojímavú snahu nadviazať kontakt. Následne sa vyšplhá na stoličku, na ktorej je mikrovlnka položená a balansujúc vo výške sa na nej učupí. Telefonuje s imaginárnym priateľom Ivanom, ktorému zvestuje, čo všetko robí, hoci teda nerobí takmer nič zmysluplné. Potrebuje sa však cítiť dôležito, aby si potvrdil, že ešte stále žije, že ešte nevyhorel.