Bohunka VaňkováDve. Alebo skôr dve v jednej. A proti nim jeden. Tri pohľady na život. Ale najmä ten veľký rozdiel medzi mužským a ženským vnímaním sveta. Žena má svoje predstavy o živote, muž tiež. Prečo sú ženy stále nespokojné a cítia sa byť nepochopené? A prečo majú muži iné nároky na šťastný vzťah?
Autorská inscenácia Morena sa zaryje pod kožu nejednému mladému človeku pred tridsiatkou a tesne po nej. Asi každému, kto okrem „obyčajne-pracovného“ života rieši svoje krátko či dlhšie trvajúce vzťahy a ich perspektívy/neperspektívy. Venuje sa láske, ale skôr ako večnej túžbe, než ako dosiahnuteľnej realite. Muž je aj milý, aj pekný, žena ho miluje, ale…
Dve ženy na javisku (Andrea Bučková, Dominika Kavaschová) stelesňujú ženskú rozpoltenosť a nerozhodnosť. Ženské alter egá sa nevedia zhodnúť – milujú aj neznášajú, chcú aj nechcú, rozumejú aj nerozumejú. Muž (Matúš Kvietik) je na to sám, no snaží sa do sveta ženských konšpirácií vnášať triezvy „chlapský“ pohľad. Všetci dobre poznáme vtip, ktorý po čase zľudovel: žena s mužom ležia vedľa seba v posteli a dívajú sa na strop. Žena má v hlave všetky možné scenáre, prečo si ju jej drahý nevšíma, zatiaľ čo on medituje nad tým, ako je možné, že sa tá mucha udrží na strope… Túto a oveľa viac dilem vo vzťahoch spracováva Morena.
Dominika Kavaschová s Adrianou Bučkovou zobrazujú komplikovanosť ženy a jej myšlienkových pochodov. V mnohom sú si rovnako partnerkami, ako aj sokyňami. Keby sa aj náhodou jedna prejavila triezvejšie, skončia pri spoločnom pochybovaní (alebo pri tom, že ohovárajú chlapov pri dvoch deci „ružového“). Líniu spomínaných myšlienkových pochodov majú ženy – Moreny – rozfázovanú do viacerých subtém. Svadba, jej potrebnosť aj nepotrebnosť – vlastne celková nepotrebnosť muža v živote ženy. Treba sa o neho starať, prať mu, variť, mať s ním sex, čakať ho doma s večerou, pekne vyzerať, byť dokonalá v každom smere. A napriek tomu byť „neviditeľná“. Silným leitmotívom sú aj neustále tikajúce biologické hodiny. Keď má žena okolo tridsiatky, objaví sa známa klišéovitá otázka ohľadom potomstva. Obe cítia túžbu po dieťati – zastaví ich ale všadeprítomný strach z dospelosti a zodpovednosti.
Matúš Kvietik v snahe byť triezvym pozorovateľom všetkých ženských „haluzí“, má tiež tak trochu alter ego v podobe svojho neprítomného kamaráta Chorcheho. To je ten frajer, ktorým by chcel byť každý chlap (alebo ním aj je, najmä keď sa vychvaľuje pred ostatnými kamarátmi): drzý, hovorí, čo a ako sa mu chce, letia na neho všetky ženy. Ale to je Chorche – nie ten muž, ktorý stojí na javisku a snaží sa presvedčiť svoju drahú o jej nenahraditeľnosti a jedinečnosti. Muž má jednoducho nižšie nároky na šťastie, čo žena nemôže pochopiť. Nie nižšie, skôr normálne, neprehnané.
V celej inscenácií sa objavuje motív ľudovej piesne „Jedna druhej riekla“ v molovom prevedení, ktorej text aj tempo sa prispôsobuje témam dialógov. Piesne, ktoré spievajú ženy, raz vyjadrujú neodstrániteľné, dotieravé myšlienky, niekedy len nenápadne prúdia priestorom. Hudobné motívy sprevádzajú rôzne spoločné „choreografie“, v ktorých herečky náznakovo, prostredníctvom rôznych pohybov, zreteľne vyslovujú vety spojené so životom vo vzťahu. Ide často o opakovanie niektorých slovných spojení ako „nebudem dlho…“ alebo „to má čas…“, pri ktorých herečky komicky, niekedy s nadhľadom a niekedy rozhorčene, parodujú opakujúce sa situácie každodenného spolužitia. Skeče majú svoj rytmus, gradáciu a pointu, ktorá ústi do smiechu v hľadisku. Choreografie dopĺňa efektné svietenie – presne zacieli na isté zlomové momenty, ktoré by sme inokedy nepokladali za dôležité. Veľakrát však ide len o zaujímavý efekt, ktorý slúži na presun diváckej pozornosti.
V texte zaznievajú priame narážky, ako aj zjemňujúce metafory. Reprodukovaný dámsky rozhovor (niekde pri vínku) o tom, ako sa niekedy žena pred mužom tvári hlúpejšia ako je, aby sa „on cítil lepšie“, vystrieda dojemný obraz: Kavaschová lepí Kvietikovi na tvár malé (herečkami roztrhané a do vody nahádzané) kúsky veľmi osobného listu o stave ich vzťahu. Sú v ňom všetky jeho a jej chyby, ktoré si vyčítajú, no snažia sa medzi sebou stále zlep(š)iť čo sa dá.
Herečkám a hercovi je téma blízka. Na tvorbe libreta sa podieľali všetci. Andrea Bučková po hudobnej stránke. Spolu s Dominikou Kavaschovou napísala aj texty piesní. Nádych folklóru v pesničkách a kostýmoch Žien/Moren vytvára kontrast medzi minulým a dnešným – zmena mentality mladého človeka spojená s rýchlosťou doby a inom určení životných priorít, no nestarnúce túžby po rodine, deťoch, po dobrom partnerovi, po šťastnom a spokojnom živote. V dialógoch počuť otrepané a známe frázy objavujúce sa v bežnom živote, ktoré tak neznášame, ale aj tak sa im nevyhneme. Všetky trefne poskladané do puzzle situácií, humorných aj vážnych skečov, vďaka ktorým vnímame zmenu doby, no neznemené konvencie. Žijeme v dobe straty osobného kontaktu, nadväzovanie vzťahov je ničené (nielen) sociálnymi sieťami. Snáď aj preto si umývajú ženy zabielené tváre, aby sa mohli cítiť „samé sebou“. Aspoň na chvíľu.
