MLOKi
atmosféra v Obýváku (foto M. Klepáč)
atmosféra v Obýváku (foto M. Klepáč)

HYBAJ na tanec…

…na ten slovenský súčasný a to rovno do Prahy! Studio ALTA totiž už deväť rokov organizuje festival, ktorý prezentuje to najlepšie z našej aktuálnej scény. A tentokrát bol program taký atraktívny a exkluzívny, že sa za ním oplatilo vycestovať aj z našich zemepisných šírok (aspoň mne).

Dramaturgom festivalu HYBAJ HO! Lucii Kašiarovej a Marekovi Godovičovi sa podarilo vytvoriť nielen reprezentatívnu, ale vo viacerých smeroch aj nevídane vyváženú vzorku (ne)slovenskej (ne)tanečnej tvorby. Podozrivé zátvorky obsahujúce náznak negácie hneď vysvetlím. Dlhodobo pretrvávajúcim (a všeobecne známym) fenoménom v rámci slovenského súčasného tanca je, že mnoho tanečníkov a choreografov tvorí mimo svojej domoviny. Tento fakt prirodzene zohľadnilo aj dramaturgické duo a na HYBAJ HO! tak bolo možné vidieť napríklad aj Sólo 2016 Milana Tomášika, ktorý aktuálne pôsobí v Slovinsku. Festival zároveň predstavil tvorbu naprieč viacerými generáciami. Etablované, u nás i v Prahe dobre známe mená (viď. Debris Company a ich „svetové“ WOW!), dopĺňali najmladší tanečníci ako Eva Urbanová, Tomáš Janypka a Eva Priečková. Tým zas kontrovala Anna Sedláčková, predstaviteľka generácie „50+“. Ďalšie „(ne)“ sa vzťahuje na otázku žánrovú a formálnu – program HYBAJ HO! sa totiž neobmedzil len na tanečné predstavenia, ale Kašiarová s Godovičom zohľadnili tiež „presahovosť“, ktorá sa stále intenzívnejšie objavuje aj v rámci slovenského súčasného scénického umenia. Príkladom sú minimálne autorská inscenácia Stopy v pamäti nezávislého divadelného zoskupenia Odivo a intermediálne dielo Suvenír rôznorodej skupiny slovenských umelcov, ktoré vzniklo pod hlavičkou topoľčianskeho Nástupišťa 1-12.

Drvivá väčšina predstavení hlavného programu už povymetala aj viaceré slovenské festivaly – od NuDanceFestu cez Kiosk až po Divadelnú Nitru (nehovoriac o zahraničných festivaloch). Nesú si tak so sebou už známku kvality, či minimálne istej výnimočnosti, oproti zvyšku našej aktuálnej scény. Napríklad o inscenácii Stopy v pamäti som sama viackrát písala, že témou, formou i prevedením ide o unikátne dielo, ktoré Odivo predstavuje ako súbor s veľkým potenciálom. Pri d-BODY-m Yuriho Korca som zasa neraz vyzdvihla mladých tanečníkov Evu Priečkovú a Lukáša Bobalika, ktorí tu preukazujú nielen pohybovú a interpretačnú zdatnosť, ale i performatívne schopnosti. V prípade Suveníru som ako jasný aspekt úspechu diela naposledy spomenula kombináciu zúčastnených umelcov v rámci ich osobnej osobitosti i kolektívnej bizarnosti. A takto by som mohla ďalej pokračovať pri charakterizovaní celého programu a zároveň vo vykrádaní vlastných myšlienok. Frekvencia účasti jednotlivých diel na festivaloch so sebou totiž zákonite prináša i to, že sa u nás nájde už len minimum divákov súčasného tanca, ktorí by ich nepoznali (ako i kritikov, ktorí by o nich aspoň raz niečo nenapísali). To je však v poriadku – HYBAJ HO! predsa primárne mieri na diváka pražského.

Najväčším dramaturgickým objavom festivalu bol však nepochybne slovenský Maďar (ak je takýto výraz politicky korektný) Csaba Molnár so svojím brazílskym kolegom Márciom Canabarrom. Už na záver prvého festivalového večera počas „sladké tečky dne“, v podobe asi dvadsaťminútovej zmyselnej performancie Eye Candy, naznačili v akej nálade (a to doslova) sa bude niesť aj ich nasledujúce predstavenie. Zároveň týmto excentricky ladeným výstupom celkom zmietli zo stola slovné spojenie „politická korektnosť“. Po ich poetických orgiách zostali na baletizole uprostred alťáckeho Obýváku rozdrvené cukrové srdiečka, uslintané a upotené gumové hadíky a pelendreky, rozžuvané marshmallows a vzduch nabitý extatickou (i erotickou!) festivalovou atmosférou. Po lepkavom štvrtkovom prológu nasledovala v piatok ďalšia umelecká explózia v podobe Tropical Escape. Útek do totálnej umeleckej divočiny, kde je naozaj dovolené všetko (aj skombinovať Nižinského choreografiu na Stravinského Svätenie jari s paródiou na mexickú telenovelu a baletnou choreografiou na orgazmické zvuky z porna) sa v druhej časti bez mihnutia oka mení na inšpiratívnu lecture performance – alebo skôr performatívnu prednášku o inšpiráciách. Tropical Escape je presne ten typ diela, ktorý sa kritikovi/kritičke nechce zbytočne analyzovať, ani siahodlho opisovať. Chce si ho nechať voľne plynúť v žilách, opájať sa bezbrehou kreativitou, formálnou „nadprirodzenosťou“ a interpretačnou dokonalosťou.

Nie je veľmi na mieste porovnávať tento pražský festival s našimi bratislavskými tanečnými obdobami. I tak si však neodpustím pár poznámok na tento účet: HYBAJ HO! má totiž tú správne namiešanú festivalovú atmosféru (ktorá jednému z tých bratislavských celkom chýba), nabitý off program (ktorý tak trochu chýba obom) a tento rok navyše aj s podnetnými diskusiami. A tie boli zasa v porovnaní so žilinským Kioskom koncepčne a organizačne premyslenejšie. Je síce pravda, že prvá s názvom Jak řídit umění? napriek snahe vyhnúť sa klišé témam, nutne skĺzla do známeho „bedákania“ na oboch stranách (rozumej slovenskej i českej). Aj napriek sťažovaniu sa na nedostatočnú finančnú podporu sa však zúčastneným „stranám“ podarilo vymeniť si zopár podnetných skúseností a nápadov. Pre pozorovateľa, ktorý sa nachádzal mimo zainteresovaného okruhu diskutérov, z toho zároveň vyplynulo, že ak by sa spojila česká komunálna finančná politika so slovenským Fondom na podporu umenia, vznikla by celkom prosperujúca produktívna umelecká scéna. Storočné jubileum Československej republiky sa festivalu v spolupráci s pražským Divadelným ústavom presne v deň jej založenia (28. októbra) podarilo osláviť spoločenským a diskusným stretnutím na tému Konec punku v Česku a na Slovensku. V skutočnosti išlo o dve na seba nadväzujúce diskusie. Prvá sa venovala premene podmienok pre tvorbu v oblasti nezávislého scénického umenia v 90. rokoch a opäť tak otvárala skôr otázku čísiel. Druhá však rozbalila punk v plnej paráde: Miroslav Bambušek, Viktorie Čermáková, Petr Krušelnický, Nina Vangeli a Jozef Vlk pod moderátorským dohľadom Marcely Magdovej a Vladimíra Hulca spomínali na osobnosti a udalosti nezávislých scén 90. rokov. (V pozadí diskutérov sa navyše premietala sexi koláž z dielne Martina Macháčka, kde zábery zo starých performancií či zväčšujúceho a zmenšujúceho sa Blaha Uhlára striedali známe i neznáme citáty nielen na tému „punku“ a umeleckého undergroundu.)

Musím uznať, že svet slovenského súčasného tanca očami pražského HYBAJ HO! vyzerá celkom príťažlivo. Nuž, keď si to promo nevieme (poriadne) urobiť doma, je fajn, že ho niekto urobí „za nás“ a priamo v Prahe!

Katarína K. Cvečková

Absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na DF VŠMU v Bratislave. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a s tým súvisiacej pedagogickej činnosti - pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania o súčasnom tanci Píš ako tancujú. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku.